Včera som prežila úžasnú nedeľu. Lenivé vylihovanie pred telkou a napchávanie som opäť vymenila za deň horolezectva. A poviem vám, stálo to za to. Nikdy som k športom príliš neinklinovala, nie som žiaden majster sveta. Ale tento mám rada. Napĺňa ma a zároveň vyprázdňuje. Keď ste na stene, nejakých 20 metrov vysoko a držíte sa špičkou pravej nohy na skalnom výstupku veľkosti bývalej desaťkorunáčky, ľavou sa opierate o skalný zlom, tromi prstami pravej ruky ste zakvačený za nejaký hrbolček a ľavou šmátrate, čoho sa tu chytiť a posunúť vyššie (samozrejme, istený lanom), z hlavy vám vyfučí všetko a myslíte len na to, aký pohyb urobiť a nezletieť. Všetky problémy, starosti a dokonca aj radosti vtedy prestanú existovať. Hlava sa sústredí na jeden jediný cieľ - prekonať sám seba a prekonať prekážku, v našom prípade skalnú stenu. Niekedy krátky večerný tréning na umelej stene , inokedy celodenné lezenie na skalách - efekt je ten istý: čistá, čistá, čistá hlava. A špinavé ruky, nohy, oblečenie ... ale to sa umýva a perie podstatne ľhšie, než vnútro. Po vyprázdnení hlavy prichádza jej naplnenie. To vtedy, keď sa vám podarí prekonať samých seba, vyleziete hore a rozhliadnete sa dookola. Aj z takej umelej steny býva krásny pohľad na nočné mesto... A hory... to ani nemusím hovoriť. Včera sme liezli v dvoch rôznych pohoriach - Sant Julia de Cerdanyola :
a Montserrat:
Dva rozličné typy skál, dva rozličné typy lezenia. Ale pocit, keď už vyleziete hore, presne ten istý. Vnútorné vytíšenie a zároveň neskutočná radosť, únava a chuť si to zopakovať, hrdosť na seba, že ste zase o krok predbehli svoje možnosti... Niekedy, keď stojím pod stenou, tak si hovorím, že nemám šancu vyliezť ani po druhý expres, že na to ešte nemám, že je to technicky príliš náročné. Včera som zdolala dve trasy, o ktorých som si to myslela. (Ostatné štyri som považovala za primerané, ale tie dve boli hodená rukavica...)
Nemám rada skupinové športy. V skupine sa cítim stratená. Zvykneme spolu liezť piati. Skupina a predsa nie. Na stene je každý sám, môže sa spoliehať len na seba a na svojho partnera, ktorý ho dole istí. Bez partnera by to nešlo. Alebo išlo, ale mohlo by to veľmi zle skončiť. Dôvera tu musí byť stopercentná. A nesúťažíme. To nie je o tom, kto vylezie vyššie, alebo kto zdolá ťažšiu trasu. Len sa spolu tešíme z lezenia a povzbudzujeme sa.
Včera večer, na večernej svätej omši som počas kázne trošku "odletela", pretože som dobre nerozumela (nevýrazne hovoriaci kňaz a po katalánsky). Rozmýšľala som o tom, ako sa niekedy náš život podobá horolezectvu. Zdolávame prekážky. Raz sú tie prekážky v nás, inokedy mimo nás, raz sú primerané a inokedy sa zdajú neprekonateľné. Ale sú stále sú to prekážky. Vieme, že pred nami už tou trasou preliezlo mnoho ľudí, niektorí došli do konca, iní spadli, ale nie sme prví, ani poslední. Ale ľudia, ktorí tadiaľ prešli, nenechali žiadne návody, ako sa s tou skalou vysporiadať. A aj keby nechali, asi by nám to nebolo veľmi platné, pretože sme rozdielni (sme nižší, alebo vyšší a tak na ich "skalné výstupky" nedočiahneme, alebo nie sme dosť elastickí...) Aj keď sme v skupine, lezie každý sám za seba. Ostatní ho môžu povzbudiť, motivovať, radovať sa s ním, ale musíme si to vyliezť každý sám. Našim partnerom, s ktorým sme spojení lanom dôvery, je Boh. Ak mu nebudeme stopercentne dôverovať, že nás istí, On nás istiť neprestane, ale my nebudeme schopní zdolávať prekážky, pretože sa budeme báť pádu... A hore nás čaká vnútorné vytíšenie a radosť. A všetok vnútorný odpad odhodíme po ceste.
Nebojme sa liezť. Ale nikdy nelezme bez partnera, ktorý nás istí.
Pár fotiek zo včerajška:
Ráno sme liezli tu:
Chalani lezú, Gloria istí Pepa
