Mamka ma kedysi dávno poprosila, aby som jej napísala o prvej skúške na vysokej škole. Teraz som sa hrabala v kompe a našla tento textík. Tak sa s vami podelím. Mená a situácie sú reálne, čerpané z vlastnej skúsenosti... aj keď skúška zo zoológie nebola prvá na vysokej, ale až asi dvadsiata....
Poviem vám, bola to veru poriadna „jazda“... Ešte teraz sa mi o tom pravidelne snívajú nočné mory a nútia ma každú štvrtú noc listovať v indexe a kontrolovať, že je naozaj tam. Zapísaná... Urobená... Hotovo...
Asi ako všetci prváčikovia na vysokej som si sebavedome namýšľala, že keď som zvládla maturitu – tú obávanú skúšku dospelosti – zvládnem už všetko. Tento hrdinský pocit ma začínal opúšťať už počas prvej prednášky zo zoológie, keď na nás profesor z ničoho nič vysypal asi 150 názvov rôznych zvieratiek, pričom minimálne o polovici z nich nikto z nás v živote ani len nesníval. A vraj na skúšku celý systém, anatómia a ešte aj „poznávačka“ ! A to po slovensky a latinsky! No určite... On žartuje... Chce nás nastrašiť... Tak sme sa schuti zasmiali a poďho na ďalšiu hodinu. Počas semestra nás ten smiech prešiel. On to myslel vážne. Pochopili sme, až keď vypísal termíny skúšok... No nič, keď sme chceli na vojnu, musíme bojovať. A tak sme nasledujúce týždne všetok voľný čas trávili nad anatomickými atlasmi, v prírodovedeckom múzeu (sedeli sme s kamarátkou na zemi, „čumeli“ na všetky tie vypchaté vtáčiky a snažili sme sa ich od seba nejako odlíšiť: „Škovránok stromový (Lullula arborea) – má nad očami biele obočie! Lebo ináč vyzerá ako vrabec... ako sa to povie po latinsky?“ . My sme skúmali vtáčiky, návštevníci múzea nás... ), ďalšie hodiny sme fetovali chloroformové výpary v laboratóriu pri pokuse naučiť sa rozpoznať ryby, žaby, salamandre, hady a neviem čo všetko ešte... Až sme sa prepracovali ku dňu D. Naša prvá skúška na vysokej. (Katka: „Jak toto neurobim ta idzem pratac do Tesca“)
Ráno sme sa nevyspaní (veď kto by už noc pred prvou skúškou spal, ak si to môže v hlavičke ešte viac domotať neustálym opakovaním a preučovaním sa toho všetkého) stretli na katedre biológie. Pre istotu o hodinu skôr, veď čo ak niekto vie viac ako ja a ešte od neho môžem niečo vytiahnuť? Pekne oblečení, s obrovskými skriptami, knihami, papiermi s poznámkami v rukách a indexmi skrytými na dne tašiek (veď načo provokovať osud) a ... zelení... niektorí dokonca aj zvracali. Stres robí svoje. Kto prišiel pokojný, toho sme stihli za hodinu vystrašiť na smrť, takže sme štartovali z rovnakej pozície. Najprv test. Všetci spolu. Vzduch sa dá krájať a to ešte ani papiere nie sú rozdané. Kelo kričí, že si zabudol modré pero, či môže písať červeným. Asi polovica z nás (s tajnou myšlienkou „Ta to je dement“) po ňom hádže naše náhradné písacie pomôcky, len nech už zmĺkne a nedráždi. Začíname... Otázka číslo 1: „Popíš kostrovú sústavu vtákov.“ Píše sa popíš, alebo opíš? Prestaň, sústreď sa. Ďalej. Nestresuj. Však niečo v tej hlave musíš mať. Hej...ale kde??? Po hodine „krvopotenia“ sme odovzdali naše poškrtané a poprepisované testy, ktoré doktorandi opravia namiesto profesora a nastala hodina voľného času, ktorý sme mohli stráviť jedením v školskom bufete, alebo vzájomným stresovaním sa, čo kto napísal zle a ako určite vyletíme. Samozrejme, až na pár inteligentných výnimiek zväčša mužského pokolenia sme si vybrali to stresovanie. Ja viem, hlúpy výber, ale na to prídete asi až tak v piatom ročníku na vysokej. Po hodine nadšenia, eufórie, depresie, modlitieb, listovania v zošite a kreslenia chrbtových plutiev sladkovodných rýb sa dvere kabinetu otvorili a niečia ruka vylepila na dvere papier. Výsledky. Najprv sme ustrnuli v nemom úžase ako stádo vyplašených srniek keď na ne zasvietite halogénmi. A potom sa to stádo pohlo k dverám. U rôznych jedincov tohto jednoliateho vystresovaného zoskupenia sa začali prejavovať najrôznejšie reakcie: od „uuufff, aspoň test už mám za sebou, aj keď zvyšok neurobím“, cez „som vedel, že to tak dopadne“, „s tou žirafou som mal pravdu“ až po výroky natoľko expresívne, že nie je vhodné ich používať na akademickej pôde a vlastne ani nikde inde. Neúspešná polovica odplávala zapiť žiaľ, alebo sa jednoducho vyspať , no a my úspešnejší v prvom kole sme začali náruživejšie hrabať v našich poznámkach v nádeji, že tam snáď nájdeme nejakú čarovnú formulku, ktorá nám pomôže vybŕdnuť z akýchkoľvek problémov počas ústnej časti. Dvere sa otvárajú. Prvá obeť vchádza... a vzápätí vyletí so slzičkami v očiach. Nabudúce. Ďalší... úsmev. Ďalší, ďalší, ďalší... a som dnu. Ani neviem ako. Hlúpo sa usmievam na profesora, asi dúfam, že to pomôže. „Povedzte mi systém párnokopytníkov a sústreďte sa pritom na podkategóriu Ťavovité“ – povedal profesor. Jediné, čo sa mi vybavuje, že ťava vie žiť dlho bez vody a má krásne mihalnice. Ale to mu predsa nemôžem povedať. No nič. Skúsim niečo vysúkať. Začínam od najvšeobecnejšieho, súkam, súkam,... sa mi začne v hlavičke rozsvecovať... najprv jedna zápalka, potom druhá, tretia, až už svieti ako Las Vegas o pol druhej v noci. Mám to!!! Áno!!! Profesor prikyvuje. Len tie mihalnice vraj nemusím až tak expresívne opisovať, že nie sme v škôlke. Už len poznávačka. Ťahám lístok. Rada by som si vytiahla žaby, je ich menej a sú od seba dosť odlišné, takže aspoň rosničku a ropuchu od seba rozoznám a to je základ. V mysli si sugerujem: „Žaby, žaby, žabôčky, žabulienky...“, otváram bielu kartičku : RYBY. Sugesciu budem musieť ešte pocvičiť. Profesor vyťahuje z bieleho plastového vedierka asi dvadsať stuhnutých chloroformom smrdiacich rybích tiel. („tá potvora s vypúlenými očami, to je čo?“). Tak poďme na to. Začínam z kraja, ktorý poznám. „Salmo trutta, pstruh potočný, Cyprinus carpio, kapor....hmmm... kapor.“ – inteligentne zakončím. „No, stačí, dajte index, dva, na teste ste trochu pokazili hlodavce, ale ústna časť vám vyšla, až na toho kapra... Kam si všetci schovávate tie indexy? Každý to tu loví ako tresky z hĺbok Atlantického oceánu... No dajte...“ A už letím na krídlach eufórie z kabinetu, skoro som hlavou dvere prerazila. Poznáte to, keď zabudnete stlačiť kľučku. Na chodbe všetkých upokojujem, aké je to ľahké a nemajú prečo stresovať. Oni na mňa pozerajú tým strašným pohľadom „teraz sa ti hovorí...“. Ale to už nevnímam. Letím, letím, letím... spať. Ale až keď vyprchá ten zvýšený adrenalín v krvi. Dovtedy ešte zavolám domov, poupratujem izbu, ktorá po tom dlhom čase učenia sa vyzerá ako pelech kočovných Arménov po nájazde zdivočených tiav a nakúpim. Ale to už s maličkými očkami. Spať...
Mám ju. Moja prvá skúška na vysokej škole. Bezpečne zapísaná v indexe. Odteraz ju budem pravidelne každú štvrtú noc kontrolovať, keď sa prebudím zo sna, v ktorom ma z nej vyhadzujú. Kvôli kaprom. Už len 49 takých a budem pani magisterka. Apropo... Katka neupratuje v Tescu.
4 comments:
Perfektné. Dokonca si ma inšpirovala a mám chuť napísať aj ja svoj zážitok z jednej pamätnej skúšky.:-) A, samozrejme, spomenula som si na staré zlaté časy. Bol to veľmi čarovný a objavný kúsok môjho života... Apropo ja ako prváčka som si po maturách nič nenamýšľala, skôr naopak; mala som malú dušičku, že či to všetko vôbec zvládnem... že toto už nie je stredná, to už nie je žiadna sranda...:-) Asi som jedna z tých výnimok...
a pamatas, ako si namiesto mna chodila na prednasky z rastlin??? skoda, ze si za mna nebola aj na skuske...
hmm. vam sa keca. preco chcete pisat len o skuske z ktorej ste nevyleteli? ja som este ustnu skusku nemal, takze prosim napiste aj negativny zazitok. co ked to na prvy krat neurobim? to vas uz nebude zaujimat, sak aj naco, ale ked o tom nieco napisete, mozno si potom poviem, no sak aj Lucke, alebo Ludke sa to stalo a oni potom robili toto. a rozsvieti sa. poviem vam, ze ja uz som z jedneho rocnika vyletel a vobec to neni prijemny pocit ked ti kazdy hovori, mal si sa viac ucit, alebo budes sa viac ucit, alebo podobne. To ja uz predsa viem, ja potrebujem v tom momente ine slova. slova povzbudenia, nie poucenia. mozno prave zakyto negativny zazitok su tie prave slova. hm?
Luky, mam jeden hrozny zazitok. Nie je to vyletenie zo skusky, lebo zo skusky som nikdy nevyletela (prosim neprevracaj oci:-)), ale je to nieco velmi podobne. Aspon pre mna. V prvom rocniku sme mali najzabijackejsti predmed z jazyka - fonetika a fonologia. Prednasal Prof. Sabol, unho bola aj skuska. Jedna z tych obavanych. Nastastie seminare sme mali z niekym inym (su klucove, lebo tam sa vysvetluje latka), avsak jeden krasny den prof. Sabol na seminari zastupoval. Ucili sme sa stylom, ze si latku najprv nastudujeme dopredu, a potom sa na seminari uz len o latke rozpravame. Ja som sice studovala, ale nerozumela som ani makke f. A pan profesor ma ako prvu vyvolal k tabuli. Kladol mi otazky tym svojim vedeckym jazykom z druhej planety a ja som nehovorila nic, absolutne nic, lebo som NIC nerozumela. Trieda bola ticho, ze by spendlik bolo pocut spadnut. Bolo to strasne ponizujuce, stale som hovorila ze "neviem", "prepacte neviem", a potom som uz len sepkala "...neviem..." Dobre ze som sa tam nerozrevala. Mala som pocit, ze si mozem zbalit svestky a odist zo skoly. Pan profesor stratil dobru naladu, nevrlo ma poslal sadnut si a potom uz radsej nikoho pre istotu nevyvolal, iba urobil zo seminara prednasku... Desila som sa skusky (najprv test, potom ustna skuska u ineho vyucujuceho doktora, az potom ustna skuska u p. profesora - isli sme k nemu uz s dvoma znamkami). Predomnou vyhodil dievcinu, ktora prisla s jednotkami. Mala som "v gatach nadelano". V takej nevrlej nalade potom pan profesor skusal mna. Ale urobila som. Na dvojku. Ponaucenie? Aj ked veci spociatku vyzeraju na houbi, nic nie je stratene. Ty si sikovny inteligentny chalan, Luky, na novej skole novy zaciatok. Urcite to zvladnes, ak len budeš chciet a budes tvrdo pracovat. To uz vies. Verim, ze Ti o pat rokov pojdem na promociu. Dufam, ze ma pozves..! :-))
Post a Comment