Dotklo sa mojho srdca III

Husle
(Bohdanovi Warchalovi)

Tak asi zunia anjelom ich krídla.

A je v tom zvuku všetko.
Život, smrť,
súcit i krutosť,
sekera i zvony.

Ale že idú stamodiaľ,
kde duch má svoje sídla -
tak nehou plakať vedia iba ony.

Mal rád ich mäkký hlas.
Navždy a náruživo.
Bol jeho mesiáš
a darúval mu život.

Všetko raz zanemie.
No sladká bolesť huslí
aj v puzdre stále znie.

Ako znie more v mušli.

(Milan Rúfus)

K tomu veľa dodávať netreba. Snáď len to, že poslaním každého hudobníka je robiť všetko, aby po jeho smrti boli tieto slová "tie pravé". niektoré veci nevysvetlíte. Napríklad, prečo to robíte, aj keď vám za to nik neplatí. Nedá sa to vysvetliť, nie v tomto svete. Dá sa to len cítiť, vedieť, že tá cesta je správna... Že tým nezmeníte svet, ale môžete zmeniť pohľad na neho. Že máte tú moc. Nie moc rozkazovať iným, riadiť ich, (ako si ľudia zvyčajne myslia o dirigentoch), ale moc priblížiť aspoň na chvíľu nebo, zatrieť problémy, spojiť úplne odlišných ľudí, odkryť túžby, vytiahnuť sny, vyformovať zo zvukov a hlasov hudbu... Vidieť (niekedy cítiť) slzy v očiach poslucháčov. A úsmevy. Zvláštne, nie? keď koncert skončí, nastane ticho nabité emóciami. A hudba uletí... ale ten pocit ostane. V niektorých navždy. A preto to robím... aj keď neplatia. Lebo niektoré veci sú na nezaplatenie.