Keď mamy a deti plačú

Včera som sa rozprávala s kamarátkou Monikou, aké to je, keď sa vymenia úlohy, keď deti odchádzajú, napríklad po sviatkoch naspäť do svojich životov, často vzdialených tisíce kilometrov a mamy stoja na perónoch a pozerajú na vlak očami smutnými ako štvormesačné šteniatka, keď ich niekto priviaže o elektrický stĺp na ulici a odchádza. Ako to pripomína, keď nás mamy nechávali v škôlke, urevaných, nešťastných

a neistých, či sa vrátia. Stále sa vracali. Ale aj tak sme revali kvôli tej obrovskej, hoci len niekoľkohodinovej strate.A teraz to zrazu my odchádzame a ony sa pýtajú "Kedy znovu prídeš?" tíško rešpektujúc náš osud, náš život, naše rozhodnutia. A deti sa cítia ako mamy a mamy sa cítia ako deti. Dnes napísala ako odkaz na facebooku moja kamarátka Marcelka, ktorá býva tu v Barcelone, neďaleko mňa: "Byt mamou je krasne... ...vcera ked som si odplakala rozlucku s nasimi mi Tania vravi "Mamá, preco si plakala?" a ja jej na to "som smutna, ze teraz dlho neuvidim babku, dedka a Rudka..." a ona mi na to "Mamá ja budem s Tebou, dobre?"....moja mala blska :)" a tak ma napadlo, ako to musí bolieť, keď si mamou a zároveň dieťaťom súčasne. Keď je všetká tá bolesť vynásobená dvomi a zároveň vydelená dvomi vďaka takej malej Tanii. Matematicky to vychádza na to isté, ale v živote taká matematika neplatí...

Mami, ja ťa chápem. Viem, že to bolí. Aj mňa. Ale život nám vyvádza také husárske kúsky, aby sme sa mohli potom tešiť dvojnásobne. Neboj, vždy sa budem vracať...