Moji milí susedia

Moji milí susedia z dolného bytu. Pred dvoma týždňami sa vám narodilo bábätko a ja vám srdečne gratulujem. Je to veľká zmena vo vašom a aj v jeho živote, doteraz strávenom v teple a tichu bruška. Chcela by som vám povedať, že chápem, že niektoré bábätká sa na tú zmenu adaptujú horšie a je normálne, že plačú. Aj to vaše zrejme medzi ne patrí, kvíli noc - deň - noc. Je to jeho jediný spôsob, ako dať najavo, že sa mu niečo nepáči. Čo keby ste to skúsili zobrať na vedomie? Ja síce nemám veľké skúsenosti s deťmi, ale aj tak sa mi nezdá celkom logické, že neustále návštevy sa vám striedajú vo dverách, často s malými deťmi, často sú hlučné, často fajčiace, takmer denne do noci. To bábo by si možno len chcelo trošku pospať. A nie byť naťahované všetkými (vrátane tých detí) ako také mačiatko. Áno, ja viem, je to prvé dieťa a chcete sa ním pochváliť a nová mamička sa doma možno tiež cíti opustená. Viem, že susedia z horného bytu tiež mali mnoho návštev a hluku, ale im bábo neplakalo! Zrejme malo iný charakter, iné potreby. Nemôžem vám hovoriť, ako vychovávať dieťa, žiadne ešte nemám. Ale skúste ho trošku počúvať. Ja ho počujem stále, keď som doma a aj cez tie steny, o štvrtej ráno, keď kvôli jeho plaču nemôžem spať, sa mi zdá, že plače o trošíčku svätého pokoja. Skúste to aspoň jeden deň. Všetci vám budeme vďační, myslím, že s vašim bábätkom na čele.