V poslednom čase veľmi často rozmýšľam o mojom povolaní. Nedá sa povedať, že som si ho svedome vybrala, skôr si ono vybralo mňa. Ani presne neviem, kedy to všetko začalo, kedy som pocítila, že najprirodzenejšou formou sebavyjadrenia je pre mňa dirigovanie a najlepším hudobným nástrojom spevácky zbor. S Effathou, prvýn pokusným králikom a zároveň najmilovanejším dieťaťom som strávila takmer desať rokov a boli to úžasné roky. V podstate som sa na tomto zbore učila, čo to znamená byť dirigent a doteraz žasnem a som neskutočne vďačná, že mi to dovolili. Potom Miešaný zbor v Šuňave. Iuventus Paedagogica a Nostro Canto z Prešovskej univerzity, kde som väčšinu času spievala, ale mala som aj tú česť stáť pred nimi ako dirigentka. Minizborík v Prešove. Chor Kameralny Mińskiego Towarzystwa Muzycznego v Mińsku Mazowieckim. Miešaný zbor Non Serio. Detský zbor Szkoly podstawowej nr.5 w Minsku. Detský zbor Szkoly podstawowej w Wielgolesie. Vokalna skupina Gimnazjum w Debem Wielkim. Detský zbor Staccato z Mrozow. Mužský spevácky zbor AMLO. Spevácka skupina dôchodcov z Mrozow. Cor Estudi XX de Terrassa. Detský spevácky zbor La Clau de Sol z Matadepera. A teraz aj Cor Montserrat z Terrassy. Až sa mi nechce veriť, že som si s nimi odspievala a oddirigovala takmer 14 rokov. Každý z nich bol výzvou prekročiť vlastné hranice. U niektorých som to pociťovala silnejšie, u niektorých slabšie. Až na ten posledný, miešaný spevácky zbor Montserrat. Ani v najsmelších snoch som nesnívala o tom, že by mi mohli ponúknuť miesto dirigenta. Tento zbor má 44 ročnú tradíciu, výsledky, o ktorých bola napísana dvestostranová kniha a meno, pred ktorým sa otvárajú všetky hudobné dvere v okruhu niekoľko stoviek kilometrov. A oni sa ma opýtali. Mňa, ešte stále dirigentské šteniatko, ktoré sa ešte toľko musí naučiť. Ten zbor počas svojej histórie nikdy nemal žiadnu ženu-dirigentku. Ani cudzinca. Ani nikoho pod vekovou hranicou 40 rokov. Ani nikoho, bez titulu profesor. Mala som strach. A ťažila ma predstava tej zodpovednosti. A strašilo ma, že sa mám postaviť pred ľudí, ktorí v tom zbore spievajú dlhšie, ako ja chodím po svete. Analyzovala som, mala som zlé sny, myslela. Ale sú v živote chvíle, keď musíte prekročiť vlastný tieň a nik z vášho okolia vám nemôže poradiť - musíš urobiť to a to. To je vaša zodpovednosť a váš život, ktorý vám dáva šance. Prijala som. Teraz, keď pred nimi stojím, cítim úžasnú pokoru pred hudbou, ktorú spolu tvoríme, obrovský rešpekt pred prácou, ktorí títo ľudia spolu za 44 rokov vykonali a nevýslovnú vďaku, že mi dovolili byť ich dirigentom. A ďakujem Bohu, že môžem robiť to, čo tak veľmi milujem. A ešte mi za to platia!
1 comment:
Lucka, v živote každého človeka je veľa chvíľ, keď sa musí rozhodnúť a nikto mu nemôže poradiť, prísť na niečo, čo mu nikto nemôže povedať. Verím, že Tvoje odhodlanie je väčšie než Tvoj strach a verím, že to zvládneš. Určite na to máš, veď by si Ťa nevybrali pre nič za nič. Vďaka za všetky tie roky strávené v zboroch, všetkých nás svojím podielom pomohli vyformovať, Teba predovšetkým! Postupne krok za krokom si sa dostala až sem... Dúfam, že sa čoskoro dostanem k nejakým Tvojim čerstvým videám a nahrávkam (naživo to bude asi zložitejšie) Je úžasné, že môžeš robiť prácu, ktorú miluješ!
Post a Comment