Čo sa stane so snami po smrti?

Rozmýšľali ste niekedy, čo sa s nami stane po smrti? S každou našou čiastočkou?

Telo ide do hrobu. Duša do neba (podľa zásluh), meno zostane vyryté na kamennom náhrobku, napísané na drevenom kríži, alebo aspoň na papieri. Šaty naši blízki podarujú, vyhodia, spália alebo opatrujú v skriniach spolu s naftalínom ako relikviu. Šperky sa dedia, alebo predávajú. Ale čo s nesplnenými snami, nádejami, plánmi a túžbami? S tými, ktoré sme celý život snívali, rozmaznávali ich v najskrytejších zákutiach duše a ktoré nám dávali silu žiť a prekonávať aj tie najhoršie údery osudu? Čo s nimi? Pôjdu s nami do neba, aby sme ich mohli naplniť? Alebo ostanú tu na zemi, nikomu nepotrebné, bez domova a zmyslu, bez osoby, ktorej patrili? Motajú sa po svete bez cieľa a hľadajú ľudí, ktorí si ich vysnívali? Možno... A možno je to takto:

Keď človek zomrie a jeho duša ide do neba, berie so sebou všetko to, čo stihol. Splnené sny, plány, nesklamané nádeje, premilované lásky... Ale sny, plány a túžby, ktoré sa nesplnili, ostávajú tu. Umierajúci ich zo seba vydýchne posledným dychom. Chvíľu ešte lietajú dookola tela, z ktorého práve vyšli a keď do niekoho náhodou narazia, vyvolá tento náraz v človeku náhlu spomienku na mŕtveho. Pripomenie si, čo spolu ešte plánovali, alebo o čom snívali (podľa toho, či do človeka narazil nesplnený plán, sen, alebo túžba). Preto ľudia tak veľmi plačú prvé dni po úmrtí blízkeho. Keď sa zvesti o smrti dostanú do uší víl, elfov, škriatkov a všetkých iných dobrých rozprávkových bytostí, tie vezmú svoje snokošíčky a ponáhľajú sa na miesto činu. My ich vtedy samozrejme pre plač nevidíme. Nasledujúce dni a týždne (niekedy dokonca aj celé mesiace alebo roky) potichúčky zbierajú do svojich snokošíčkov všetučky po celom dome roztratené túžby, nádeje, plány i plániky, sny a sníčky, ktoré umierajúci vydýchol. Väčšinou je to veľmi ťažká práca, lebo ich je veľa, rozličnej veľkosti a váhy, rôzneho výzoru (od najvážnejších a dôležito sa tváriacich až po tie najsmiešnejšie, ktoré sa bláznivo chichocú pri každom závane). Rozprávkové bytosti systematicky prečesávajú všetky miesta, kde človek bol a po jednom ich zbierajú. A rany ľudí, ktorí ostali sa pomaly zaceľujú. Keď skončia, pevne zatvoria snokošíčky, aby nevyletel ani ten najmenší sníček a poďho späť do rozprávkovej krajiny. Čaká ich ešte veľa práce. Po príchode nelenia a vysypú celý úlovok do obrovského koša vystlaného mäkkúčkou vatou, aby sa ani jeden sen neobil. Celý nasledujúci týždeň (a niekedy aj viac) bytosti trávia od rána do večera triediac a rozdeľujúc sny a túžby do špeciálnych vreciek. Ak sa medzi nimi náhodou vyskytne nejaký pokazený a zlý sen, či plán, nemilosrdne putuje do snopráčky, kde ho vyperú do superbiela. Keď je už všetko hotové, dajú vrecúška snovílam. Sú to špeciálne víly, ktoré majú na starosti sny malých detí, ktoré sa nedávno narodili a nemajú ešte dosť skúseností a poznatkov o svete na to, aby si vysnívali svoje vlastné sny. Spánok takýchto detí bez pomoci víl by bol nudný a určite by sa to nejakým spôsobom odrazilo na ich neskoršom emocionálnom vývoji a vyrástla by generácia, ktorá by nevedela snívať. Snovíly teda berú vrecúška (každá má na svojom striebornou niťou vyšité meno dieťatka, o ktoré sa stará) a vždy, keď dieťatko zaspí (upozorní ju na to malý strieborný zvonček), priletí do kočiarika, vyberá z vrecúška nesplnený sen, túžbu, nádej alebo plán a šepká ho spiacemu drobcovi do uška. A dieťatko sa zo spánku usmieva... A víla šepká a šepká až kým sa jej neminú všetky zásoby. Vtedy je už dieťa dosť veľké na to, aby začalo snívať vlastné sny. Teraz už vie, ako vyzerajú. A rozprávkové bytosti ďalej chodia po svete a zbierajú nesplnené nádeje a víly šepkajú v postieľkach a kočiarikoch. A ani jeden sen neblúdi po svete ako bezdomovec. Nebojme sa snívať. Každý náš sen, každá túžba, každý plán, každá nádej má zmysel...