The last night

Môj posledný večer v Poľsku ako doma... hmmm... doupratovala som byt, v kúte stojí kufor, nabíja sa baterka foťáku a mobilu... Ticho. Tento večer som si plánovala inak. Nikoho som sem nepozvala, nechcela som sa vtierať, nasilu ukazovať, že odchádzam. Myslela som, že prídem zo skúšky zboru, dobalím posledné veci, uvarím si čaj a budem sa cítiť sama a začnem sa tešiť, že zajtre už sama nebudem. Moji zboristi sa však pozvali na good bye party ku mne domov sami :) . Priniesli jedlo, pitie, a hlavne priniesli seba. Prišli ľudia, ktorí neboli dokonca ani na skúške, ale aspoň na chvíľu chceli prísť, povedať dovidenia a ďakujem. Dnes večer zvonček na mojich dverách neutíchal a izba bola plná na prasknutie. Sedeli sme na zemi, jedli, pili, smiali sa, robili fotky (dám v nasledujúcich dňoch) a bolo nám super. Viete, nikdy som si nepredstavovala, že sa toľko ľudí bude chcieť so mnou vidieť. Že odvolajú svoje rande, že sa na chvíľu vykašľú na učenie na maturitu alebo skúšky na výške, že premôžu vzdialenosť a povinnosti... Nevedela som, že toľkým ľuďom na mne záleží natoľko, aby tu dnes večer prišli. Alebo zavolali, napísali, zaželali všetko dobré... Dnes mi všetci títo ľudia ukázali, že som nepremárnila ten čas tu. Že sme spolu stvorili niečo nádherné, niečo, čo v nás ostáva. Ďakujem, že ste dnes prišli, zavolali, napísali, mysleli na mňa. Že viete, že je to pre mňa prelomová chvíľa a nenechali ste ma v nej samú. Ďakujem, že ste mi ukázali, akú vynikajúcu rodinu a skvelých priateľov mám.
Cítila som sa v Poľsku úžasne. Bude mi chýbať. Ale viete, ako to je. Aj v Biblii je napísané: je čas zbierať kamene, a je čas rozsypávať kamene... je čas spievať a je čas plakať, je čas dávať po hube a je čas dostávať po hube (to v Biblii nie je, ale malo by byť), je čas prísť a je čas odísť... mohla by som tu ostať dlhšie, vyhrievať sa v relatívnej stabilite a istote ... ale je čas ísť...
...a nie je to ľahké...