Piata planéta bola veľmi zvláštna. Bola zo všetkých najmenšia. Bolo na nej iba toľko miesta, by ta mohla vojsť pouličná lampa a lampár. Malý princ si nevedel vysvetliť, načo môže byť kdesi na oblohe, na planéte bez domov, bez obyvateľov pouličná lampa a lampár. Aj tak si v duchu povedal:
"Možno je tu prítomnosť tohto človeka nezmyselná. A predsa má väčší zmysel ako život kráľa, márnivca, biznismana a pijana. Aspoň jeho práca má zmysel. Keď rozsvieti pouličnú lampu, akoby nechal narodiť o hviezdu alebo o kvetinu viac. Keď lampu zhasne, akoby kvetinu alebo hviezdu uspal. Je to pekné zamestnanie. A je naozaj užitočné, pretože je pekné."
Keď pristál na planéte, úctivo lampára pozdravil:
- Dobrý deň. Prečo si práve zhasol lampu?
- Je to príkaz, - odpovedal lampár. - Dobrý deň.
- Čo znamená príkaz?
- To znamená, že musím zhasnúť lampu. Dobrý večer.
A znova ju zažal.
- Ale prečo si ju hneď zažal?
- Je to príkaz, - odpovedal lampár.
- Nerozumiem, - povedal malý princ.
- Tu niet čomu rozumieť, - vravel lampár. - Príkaz je príkaz. Dobrý deň.
A zhasol lampu.
Potom si utrel čelo vreckovkou s červenými kockami.
- Mám tu hrozné zamestnanie. Kedysi malo zmysel. Zhášal som ráno a zažíhal večer. Celý deň som mohol odpočívať a celú noc som mohol spať...
- A odvtedy sa príkaz zmenil?
- Príkaz sa nezmenil, - odpovedal lampár. - Práve v tom väzí celá pohroma. Planéta sa z roka na rok krútila čoraz rýchlejšie, a príkaz sa nezmenil!
- No a? - spýtal sa malý princ.
- No teraz, keď sa otočí raz za minútu, nemôžem si ani na sekundu odpočinúť. Zažíham a zhášam raz za minútu!
- To je smiešne! Deň u teba trvá minútu!
- To vôbec nie je smiešne, - povedal lampár. - Už je to mesiac, čo sa spolu rozprávame.
- Mesiac?
- Áno. Tridsať minút. Tridsať dní. Dobrý večer.
A znova zažal svoju lampu.
Malý princ naňho hľadel a začal mať rád tohto lampára, ktorý bol taký verný príkazu. Spomenul si na západy slnka, č sám kedysi vyhľadával, posúvajúc si stoličku. Chcel svojmu priateľovi pomôcť.
- Vieš... poznám spôsob, ako si môžeš odpočinúť, keď budeš chcieť.
- Pravdaže chcem, - povedal lampár.
Veď človek môže byť zároveň verný i unavený.
Malý princ pokračoval:
- Tvoja planéta je tak malá, že ju obídeš tromi krokmi. Musíš len tak pomaly kráčať, aby si bol ustavične na slnku. Keď si budeš chcieť odpočinúť, vykročíš... a deň bude trvať tak dlho, ako budeš chcieť.
- To mi nepomôže, - povedal lampár. - Ja veľmi rád spím.
- Takú možnosť nemáš, - povedal malý princ.
- Takú možnosť nemám, - prisvedčil lampár. - Dobrý deň.
A zhasil lampu.
"Týmto človekom by všetci ostatní, kráľ, márnivec, pijan a biznismen pohŕdali," vravel si malý princ, zatiaľ čo pokračoval vo svojej ceste. "A predsa on jediný sa mi nezdá smiešny. Možno preto, že sa zaoberá niečím iným ako samým sebou."
Ľútostivo si vzdychol a ešte si povedal:
"Iba s ním by som sa vedel spriateliť. No jeho planéta je naozaj veľmi malá. Nie tam miesto pre dvoch..."
Ale malý princ sa neodvážil priznať si, že za touto šťasntou planétou ľutuje najmä pre tých tisíc štyristo štyridsať západov slnka za dvadsaťštyri hodín!
- napísal Antoine De Saint Exupéry, ktorý presne pred 65 rokmi odletel na planétu Malého Princa...
