Kordelius II

Vianocny stromcek

^*

^**

^*****

chcela by som si

v tieto dni

urobiťveľmi zvláštny

vianočný stromček

a povešať naň namiesto ozdôb

mená

mojich príbuzných a priateľov,

tých, čo sú blízko, i tých, čo sú ďaleko.

Tých čo sú navždy a aj tých, ktorí sú len teraz

Tých, ktorých vídam každý deň,

I tých, ktorých stretávam občas.

Tých, o ktorých myslím neustále, aj tých, na ktorých občas

zabudnem.

Stálych aj nestálych,

tých z dní radostí, i tých z dní ťažkých.

Tých, ktorých som nechtiac zranila, aj tých, ktorí nechtiac zranili mňa.

Tých, ktorých poznám do hĺbky, aj tých ktorých poznám len z videnia.

Priateľov ukrytých a priateľov dôležitých.

A chcem povedať všetkým, všetkým priateľom, ktorí ma sprevádzajú životom,

Tým, ktorí prečítajú túto správu, aj tým, ktorí ju neuvidia,

Že tento strom má hlboké korene, pretože vaše mená sa nedajú vytrhnúť z môjho srdca.

Nech nám tento strom

Zakvitne

Radosťou, zdravím,

Láskou a pokojom.

A nech prináša nádej tým, ktorí stratili všetko

Dirigentské C'est la vie 2

A máme za sebou prvý koncert so zborom Montserrat. Žiaden obrovský koncert, len spievanie počas svätej omše na sviatok sv. Cecílie, patrónky hudobníkov, ale pre mňa jeden z najdôležitejších. Po mesiaci skúšok to bol náš prvý spoločný koncert. S novým zborom je to ako s novým koňom. Môžeš sa mu prihovárať, hladkať, kŕmiť, ale až keď na neho vysadneš, zistíš, na čom vlastne si. Úprimne priznám, bola som vystresovaná. Spievali sme omšu Gounoda, jednu skladbu Mikuláša Moyzesa (na Slovensko nezabúdame) a jednu skladbu Archangelského v staroslovienčine (a čo, keď ja môžem po katalánsky, oni tiež môžu). Bola som naozaj zvedavá, ako to ustojíme, či sa nerozsype, aké to bude. Kostol bol plný ľudí, celebroval biskup... Zdvihla som ruky, nadýchla som sa a so mnou celý zbor a ... ten kôň nás krásne a bezpečne zaniesol do náručia hudby. V tom momente sa medzi nami utvorilo to zvláštne puto zbor-dirigent, puto plné dôvery a bezpečia, bez ktorého sa to robiť nedá, bez ktorého nikam nedôjdete. Puto, v ktorom dirigent vie, že jeho ľudia mu dali do rúk v danej chvíli celú dôveru, do dispozície svoje hlasy, telá a mysle, aby ich bezpečne a všetkých spolu priviedol do cieľa. Puto, v ktorom zbor vie, že dirigent im dáva celú svoju sústredenosť, všetky myšlienky, svoje ruky, srdce a hlavu, aby ich bezpečne previedol cez všetky nebezpečné miesta, kde sa cítia neisto až do cieľa, ktorým je hudba. Dirigent bez zboru je len taký človiečik, čo kýve rukami. Taká bábka. Môže kývať nádherne, ale je to nanič. Zbor bez dirigenta je skupina ľudí so stovkami nápadov, ako dôjsť do cieľa, ale bez sprievodcu, ktorý ten cieľ vidí tam dôjdu len ťažko. Spolu prenášame hory a ľudí prenášame do iných svetov. Do svetov, kde na chvíľu zabudnú na problémy, na bolesť, na chlad.
A preto to milujem.

Ponáhľajme sa milovať

Ponáhľajme sa milovať ľudí, tak rýchlo odchádzajú
ostanú po nich topánky a hluchý telefón
len to nedôležité sa vlečie ako krava
to najdôležitejšie je také rýchle, že sa stane odrazu
potom také normálne ticho, až je neznesiteľné
ako čistota narodená jednoducho zo zúfalstva
keď myslíme na niekoho ostávajúc bez neho
nebuď si taký istý, že máš čas, lebo istota je neistá
oberá nás o citlivosť, tak ako každé šťastie
prichádza v jednej chvíli ako pátos aj humor
ako dve vášne, slabšie než jedna
tak rýchlo odtiaľto odchádzajú, mĺknu ako drozd v júli
ako trochu nešikovný zvuk, alebo ako suchá poklona
zatvárajú oči, aby mohli naozaj uvidieť
väčším rizikom je narodiť sa, než umrieť
milujeme stále málo a stále príliš neskoro
nepíš o tom príliš často, ale napíš raz a poriadne
a budeš ako delfín - jemný a silný
Ponáhľajme sa milovať ľudí, tak rýchlo odchádzajú
a tí, ktorí neodchádzajú, nie vždy sa vrátia
a hovoriac o láske nikdy nevieme
či prvá je poslednou, či posledná prvou

Pieseň:
Ži zo všetkých síl a usmievaj sa na ľudí
lebo nie si sám.
Spi v noci a snívaj, nech ťa už nikdy nezobudí zlý sen, teraz spi.
Nech dobrý Boh ťa vždy za ruku drží
Keď temný vietor berie pokoj a seje smútok a pochybnosti, pamätaj, že...

Ref:
Ako slza v daždi, celý tento svet neznamená nič a nič
prítomná chvíľa môže byť najlepšia z tvojich chvíľ
Choď vlastnou cestou, lebo v tom je zmysel tvojej existencie
bez necitlivosti a nepotrebných zlých myšlienok

Dirigentské C'est la vie

V poslednom čase veľmi často rozmýšľam o mojom povolaní. Nedá sa povedať, že som si ho svedome vybrala, skôr si ono vybralo mňa. Ani presne neviem, kedy to všetko začalo, kedy som pocítila, že najprirodzenejšou formou sebavyjadrenia je pre mňa dirigovanie a najlepším hudobným nástrojom spevácky zbor. S Effathou, prvýn pokusným králikom a zároveň najmilovanejším dieťaťom som strávila takmer desať rokov a boli to úžasné roky. V podstate som sa na tomto zbore učila, čo to znamená byť dirigent a doteraz žasnem a som neskutočne vďačná, že mi to dovolili. Potom Miešaný zbor v Šuňave. Iuventus Paedagogica a Nostro Canto z Prešovskej univerzity, kde som väčšinu času spievala, ale mala som aj tú česť stáť pred nimi ako dirigentka. Minizborík v Prešove. Chor Kameralny Mińskiego Towarzystwa Muzycznego v Mińsku Mazowieckim. Miešaný zbor Non Serio. Detský zbor Szkoly podstawowej nr.5 w Minsku. Detský zbor Szkoly podstawowej w Wielgolesie. Vokalna skupina Gimnazjum w Debem Wielkim. Detský zbor Staccato z Mrozow. Mužský spevácky zbor AMLO. Spevácka skupina dôchodcov z Mrozow. Cor Estudi XX de Terrassa. Detský spevácky zbor La Clau de Sol z Matadepera. A teraz aj Cor Montserrat z Terrassy. Až sa mi nechce veriť, že som si s nimi odspievala a oddirigovala takmer 14 rokov. Každý z nich bol výzvou prekročiť vlastné hranice. U niektorých som to pociťovala silnejšie, u niektorých slabšie. Až na ten posledný, miešaný spevácky zbor Montserrat. Ani v najsmelších snoch som nesnívala o tom, že by mi mohli ponúknuť miesto dirigenta. Tento zbor má 44 ročnú tradíciu, výsledky, o ktorých bola napísana dvestostranová kniha a meno, pred ktorým sa otvárajú všetky hudobné dvere v okruhu niekoľko stoviek kilometrov. A oni sa ma opýtali. Mňa, ešte stále dirigentské šteniatko, ktoré sa ešte toľko musí naučiť. Ten zbor počas svojej histórie nikdy nemal žiadnu ženu-dirigentku. Ani cudzinca. Ani nikoho pod vekovou hranicou 40 rokov. Ani nikoho, bez titulu profesor. Mala som strach. A ťažila ma predstava tej zodpovednosti. A strašilo ma, že sa mám postaviť pred ľudí, ktorí v tom zbore spievajú dlhšie, ako ja chodím po svete. Analyzovala som, mala som zlé sny, myslela. Ale sú v živote chvíle, keď musíte prekročiť vlastný tieň a nik z vášho okolia vám nemôže poradiť - musíš urobiť to a to. To je vaša zodpovednosť a váš život, ktorý vám dáva šance. Prijala som. Teraz, keď pred nimi stojím, cítim úžasnú pokoru pred hudbou, ktorú spolu tvoríme, obrovský rešpekt pred prácou, ktorí títo ľudia spolu za 44 rokov vykonali a nevýslovnú vďaku, že mi dovolili byť ich dirigentom. A ďakujem Bohu, že môžem robiť to, čo tak veľmi milujem. A ešte mi za to platia!

SATB

In any chorus, there are four voice parts: soprano, alto, tenor, and bass. Sometimes these are divided into first and second within each part, prompting endless jokes about first and second basses. There are also various other parts such as baritone, countertenor, contralto, mezzo soprano, etc., but these are mostly used by people who are either soloists, or belong to some excessively hotshot classical a cappella group (this applies especially to countertenors), or are trying to make excuses for not really fitting into any of the regular voice parts, so we will ignore them for now. Each voice part sings in a different range, and each one has a very different personality.

You may ask, "Why should singing different notes make people act differently?", and indeed this is a mysterious question and has not been adequately studied, especially since scientists who study musicians tend to be musicians themselves and have all the peculiar complexes that go with being tenors, french horn players, timpanists, or whatever. However, this is beside the point; the fact remains that the four voice parts can be easily distinguished, and I will now explain how.

THE SOPRANOS are the ones who sing the highest, and because of this they think they rule the world. They have longer hair, fancier jewelry, and swishier skirts than anyone else, and they consider themselves insulted if they are not allowed to go at least to a high F in every movement of any given piece. When they reach the high notes, they hold them for at least half again as long as the composer and/or conductor requires, and then complain that their throats are killing them and that the composer and conductor are sadists. Sopranos have varied attitudes toward the other sections of the chorus, though they consider all of them inferior. Altos are to sopranos rather like second violins to first violins - nice to harmonize with, but not really necessary. All sopranos have a secret feeling that the altos could drop out and the piece would sound essentially the same, and they don't understand why anybody would sing in that range in the first place - it's so boring. Tenors, on the other hand, can be very nice to have around; besides their flirtation possibilities (it is a well-known fact that sopranos never flirt with basses), sopranos like to sing duets with tenors because all the tenors are doing is working very hard to sing in a low-to-medium soprano range, while the sopranos are up there in the stratosphere showing off. To sopranos, basses are the scum of the earth - they sing too damn loud, are useless to tune to because they're down in that low, low range - and there has to be something wrong with anyone who sings in the F clef, anyway (although while they swoon while the Tenors sing, they still end up going home with the basses).

THE ALTOS are the salt of the earth - in their opinion, at least. Altos are unassuming people, who would wear jeans to concerts if they were allowed to. Altos are in a unique position in the chorus in that they are unable to complain about having to sing either very high or very low, and they know that all the other sections think their parts are pitifully easy. But the altos know otherwise. They know that while the sopranos are screeching away on a high A, they are being forced to sing elaborate passages full of sharps and flats and tricks of rhythm, and nobody is noticing because the sopranos are singing too loud (and the basses usually are, too). Altos get a deep, secret pleasure out of conspiring together to tune the sopranos flat. Altos have an innate distrust of tenors, because the tenors sing in almost the same range and think they sound better. They like the basses, and enjoy singing duets with them - the basses just sound like a rumble anyway, and it's the only time the altos can really be heard. Altos' other complaint is that there are always too many of them and so they never get to sing really loud.

THE TENORS are spoiled. That's all there is to it. For one thing, there are never enough of them, and choir directors would rather sell their souls than let a halfway decent tenor quit, while they're always ready to unload a few altos at half price. And then, for some reason, the few tenors there are are always really good - it's one of those annoying facts of life. So it's no wonder that tenors always get swollen heads - after all, who else can make sopranos swoon? The one thing that can make tenors insecure is the accusation (usually by the basses) that anyone singing that high couldn't possibly be a real man. In their usual perverse fashion, the tenors never acknowledge this, but just complain louder about the composer being a sadist and making them sing so damn high. Tenors have a love-hate relationship with the conductor, too, because the conductor is always telling them to sing louder because there are so few of them. No conductor in recorded history has ever asked for less tenor in a forte passage. Tenors feel threatened in some way by all the other sections - the sopranos because they can hit those incredibly high notes; the altos because they have no trouble singing the notes the tenors kill themselves for; and the basses because, although they can't sing anything above an E, they sing it loud enough to drown the tenors out. Of course, the tenors would rather die than admit any of this. It is a little-known fact that tenors move their eyebrows more than anyone else while singing.

THE BASSES sing the lowest of anybody. This basically explains everything. They are stolid, dependable people, and have more facial hair than anybody else. The basses feel perpetually unappreciated, but they have a deep conviction that they are actually the most important part (a view endorsed by musicologists, but certainly not by sopranos or tenors), despite the fact that they have the most boring part of anybody and often sing the same note (or in endless fifths) for an entire page. They compensate for this by singing as loudly as they can get away with - most basses are tuba players at heart. Basses are the only section that can regularly complain about how low their part is, and they make horrible faces when trying to hit very low notes. Basses are charitable people, but their charity does not extend so far as tenors, whom they consider effete poseurs. Basses hate tuning with the tenors more than almost anything else. Basses like altos - - except when they have duets and the altos get the good part. As for the sopranos, they are simply in an alternate universe which the basses don't understand at all. They can't imagine why anybody would ever want to sing that high and sound that bad when they make mistakes. When a bass makes a mistake, the other three parts will cover him, and he can continue on his merry way, knowing that sometime, somehow, he will end up at the root of the chord.

Noc pri mori

Popoludnie pri mori

Moji milí susedia

Moji milí susedia z dolného bytu. Pred dvoma týždňami sa vám narodilo bábätko a ja vám srdečne gratulujem. Je to veľká zmena vo vašom a aj v jeho živote, doteraz strávenom v teple a tichu bruška. Chcela by som vám povedať, že chápem, že niektoré bábätká sa na tú zmenu adaptujú horšie a je normálne, že plačú. Aj to vaše zrejme medzi ne patrí, kvíli noc - deň - noc. Je to jeho jediný spôsob, ako dať najavo, že sa mu niečo nepáči. Čo keby ste to skúsili zobrať na vedomie? Ja síce nemám veľké skúsenosti s deťmi, ale aj tak sa mi nezdá celkom logické, že neustále návštevy sa vám striedajú vo dverách, často s malými deťmi, často sú hlučné, často fajčiace, takmer denne do noci. To bábo by si možno len chcelo trošku pospať. A nie byť naťahované všetkými (vrátane tých detí) ako také mačiatko. Áno, ja viem, je to prvé dieťa a chcete sa ním pochváliť a nová mamička sa doma možno tiež cíti opustená. Viem, že susedia z horného bytu tiež mali mnoho návštev a hluku, ale im bábo neplakalo! Zrejme malo iný charakter, iné potreby. Nemôžem vám hovoriť, ako vychovávať dieťa, žiadne ešte nemám. Ale skúste ho trošku počúvať. Ja ho počujem stále, keď som doma a aj cez tie steny, o štvrtej ráno, keď kvôli jeho plaču nemôžem spať, sa mi zdá, že plače o trošíčku svätého pokoja. Skúste to aspoň jeden deň. Všetci vám budeme vďační, myslím, že s vašim bábätkom na čele.

Ako udrzi dirigent v pohode orchester

Ako udrzat dirigenta v pohode :)

JAK UDRŽOVAT DIRIGENTA V "POHODĚ"
Příručka pro orchestrální hráče Kdyby existovala nějaká základní příručka pro orchestrální hráče, měla by obsahovat pokyny nejen hudební, ale také návod, jak si udržet hráčskou hrdost před dirigentem. Tato příručka je určená mladším hráčům, jejichž schopnosti vydráždit dirigenta až k nepříčetnosti ještě nejsou patřičně rozvinuté.
1. Nikdy nebuď spokojený s áčkem. Když se budeš přiměřeně rozčilovat nad tím, že je buď příliš nízké nebo příliš vysoké, úspěšně to odvede pozornost z dirigentského stupínku a soustředí ji tam, kam patří, tedy na Tebe.
2. Když si upravuješ notový stojan, dbej na to, aby ti jeho vrchní díl odpadl a noty se rozsypaly po podlaze.
3. Stěžuj si na teplotu v sále, osvětlení, přeplněné pódium nebo průvan. Nejlépe tehdy, když je dirigent pod časovým tlakem.
4. Těsně před nástupem se dívej kamkoli jinam, jen ne na dirigenta.
5. Nikdy neměj dusítko, náhradní struny nebo plátky. Bicisté nesmí mít nikdy všechny paličky.
6. Požádej o přesazení. A žádej to často! Ať si dirigent uvědomí, že mu prokazuješ osobní laskavost, že vůbec hraješ.
7. Při každé možné příležitosti brnkej na struny, jako by sis prověřoval ladění. Dělej to především, když dirigent něco vysvětluje. Žestě: pouštějte dusítka na zem. Bicisté mají velké množství předmětů ke shození, ale bezkonkurenčně nejlepší jsou činely, protože se navíc můžou několik sekund kutálet.
8. Nahlas si vyfukuj vodu z klapek v každé pauze. (Horny, hoboje a klarinety by toto měly mít jako povinnou součást základního školení už od narození).
9. Dlouho poté, co se inkriminovaná pasáž hrála, se zeptej dirigenta, zda tvoje CIS bylo dostatečně čisté. Tento krok je velice účinný zejména pokud tato pasáž CIS neobsahuje nebo v ní vůbec nehraješ. Když tě dirigent nachytá, dělej, že si opravuješ chybu v partu.
10. Zásadně si nenos svoji tužku a když se dělají opravy, půjčuj si psací potřeby od všech sousedů.
11. Těsně po tom, co si celý orchestr opravil CIS na C se zeptej: „Prosím Vás, já tady mám CIS a nějak mi to nezní...“
12. Když předem zjistíš, že máš v partu chybu, dělej, jakoby nic a hraj nesprávnou notu co nejtišeji. Ve správné dynamice ji zahraj až na koncertě.
13. Když hudba vrcholí, přestaň hrát a dělej si (jako) poznámky do partu, aby skladba vyzněla prázdně a nezajímavě.
14. Kýchej a kašli zásadně v pianissimu anebo v generální pauze, vzbuzuje to u ostatních hráčů bujarou veselost.

In Terra Pax - Francúzsko 2010

Ako ste si určite všimli, v Poľsku sme tvrdo cvičili. A čo sme sa naučili, ukázali sme na koncertoch vo Francúzsku, v blízkosti mesta Saint Etienne.

Spievali sme najznámejšie operové zbory s orchestrom opery v Saint Etienne

A po koncerte sme od radosti lozili po sebe :)

Čo dodať - lepšie raz zažiť, než stokrát počuť, takže príďte na In Terra Pax 2011!

Elegia o chłopcu polskim

Elegia o chłopcu polskim

Krzysztof Kamil Baczyński

Oddzielili cię, syneczku, od snów, co jak motyl drżą,
haftowali ci, syneczku, smutne oczy rudą krwią,
malowali krajobrazy w żółte ściegi pożóg
wyszywali wisielcami drzew płynące morze.
Wyuczyli cię, syneczku, ziemi twej na pamięć,
gdyś jej ścieżki powycinał żelaznymi łzami.
Odchowali cię w ciemności, odkarmili bochnem trwóg,
przemierzyłeś po omacku najwstydliwsze z ludzkich dróg.

I wyszedłeś jasny synku, z czarną bronią w noc,
i poczułeś, jak się jeży w dźwięku minut - zło.
Zanim padłeś, jeszcze ziemię przeżegnałeś ręką.
Czy to była kula, synku, czy to serce pękło?




od Rafała

In Terra Pax - Poland

Ako ste si určite všimli, nejaký čas som tu nebola. Užívala som si hudbu v Poľsku, na medzinárodnej zborovej akadémii In Terra Pax, spolu s mojou kamarátkou Agnieszkou z podiplomovky a dvomi inými Slovákmi - Monikou a Radom. Foťák som so sebou nemala, fotky robila Monika a Bernard z Francúzska.
Bývali sme v peknom novom hoteli blízko pláže, ale veľmi sme si ju neužili, práca bola naozaj dosť intenzívna, cez deň sme sedeli na skúškach, večer na koncertoch (a na niektorých veru aj stáli)

Chlpáč si to na pláži užíval, nie ako my:)

nás čakala takáto sála a noty a noty a noty...

Každý deň to vyzeralo približne rovnako

A potom, keď sme už takmer všetko vedeli, začali sme žehliť koncertné oblečenie

Pred generálkou ešte klasická diskusia v štýle "ja by som to zadirigovala takto"

Generálka a náš najmilovanejší profesor Benedykt Błoński (a jeho "zdziw się!)

Chariymatický Jib Bertrand

A po koncerte preyentácie skupín a zábava. Škoda, že nemôžem dať fotky prezentácií iných skupín, ale nechcem ich publikovať bez ich vedomia, takže spýtam sa ich a prípadne opublikujem nabudúce. No dobre, maličká ukážka - Jacek a Bartek: Mele

Dávam aspoň slovenskú skupinku, ktorá napriek tomu, že bola maličká, nedala sa zahanbiť a rozkrútila poriadnu zábavu :)
Po nádherne zaspievanej piesni (Radko) Keby som bol vtáčkom sme preskočili na rezkú nôtu, aby sme všetkým Poliakom, Nemcom, Francúzom a iným ukázali, že sme nielen romantickí a hlbokí, ale vieme aj krepčiť.

Samozrejme nasledoval fľaškový

A všetci si to chceli skúsiť. Zľava Kurt (Nemecko), Remi (Franc.), Grzegorz (Poľsko) a Radko

A potom sme už s Agnieszkou nezapreli bojového ducha, ktorý nás na podiplomovke dva roky držal na neoficiálnom tróne kráľovien internátnych zábav a roztočili sme to.

Nie každý je stvorený na tancovanie fľaškového...

A na druhý deň v kostole...



Celá naša banda

A ešte pár pohľadov na záver - najdlhšie mólo v Európe (Miedzyzdroje)

A niekoľko zborov, ktoré spievali súťažne. Teším sa, že zbory sa pomaly prestávajú obliekať čierno-bielo :)






Pokračovanie - najlepšie árie a zbory z opier - Saint Etienne, Francúzsko!!!

Paella

Nasa prva paella... Co na to potrebujete:
krevetky, kalamara, cibulu, papriku, musle, olej, ryzu, safran.
Najprv pokrajame kalamara na kusky, alebo kruzky, ako kto chce, musle umyjeme a zatvorime do hrnca, bez vody a bez soli ich dame na maly ohen, pustia vlastnu stavu. Nakrajame cibulu, papriku, krevetkam ostrihame fuzy, nech nam to neostane medzi zubami, odvazime ryzu, asi 80 g na osobu. Safran rozrobime v pohariku horucej vody.

Na olivovom oleji najprv trosku osmazime krevetky, alebo nieco krevetkopodobne:

krevetky vyberieme a na tom istom oleji osmazime cibulu

Dodame kalamara, papriku, nejake korenie, ak mame chut a vsetko to prazime a prazime

Ked uz je kalamar makky, dodame ryzu, trosku poprazime, zalejeme to vsetko vodou a rozrobenym safranom. Nezakryvat, nemiesat vareskou, len obcas zamiesat celou panvicou.


Priebezne zalievame vodou, aby neprihorelo. Varime 20 minut. Par minut pred koncom dodame musle a zalejeme stavou, ktoru pustili. Varime este chvilocku a mozeme podavat.



Nakoniec pochvalime kucharky