Momentky z Gruzínska / Georgia 3

Vystupujeme z lietadla v Tbilisi. Colná kontrola, fotka do počítača, pečiatka do pasu o štvrtej ráno, alebo koľko je to vlastne hodín v tomto časovom pásme. Výmena peňazí a oňuchávanie ruksaku, či sa nerozbilo to španielske víno. Štyri hodiny cesty v rozhrkotanej studenej furgonetke niekam ďaleko, šofér takmer zaspáva za volantom, z rádia hučia ruské pesničky, cesty sú rozbité a popraskané, ako predné sklo nášho auta. Dom, konečne posteľ, kašlem na raňajky, pospím si do obedu. Na obed zemiaky, nejaké mäso, chýba mi každodenná zelenina, ale možno to je len náhoda, bude na večeru. Ďalšie raňajky, obedy aj večere sú rovnaké -  mäso, zemiaky , ryža, chlieb, kysnuté koláče, čaj, káva, vychytávam plátky citróna určené do čaju a z vody, jedného plátku a fantázie robím džús. Zobuď sa. Ovocie a zeleninu nemajú. Iná realita, iný kraj. Ovocie má cenu zlata. Na uliciach ženy predávajú zavárané plody, šťavu zo šišiek a čínske výrobky. V obchode sú tri druhy jogurtov, chlieb, pár čokolád a tri regály rovnakých konzerv. Nechápem, čo tam robí toľko ľudí. Hrajú spoločenské hry a rozprávajú sa. Nikam sa neponáhľajú a neplatia kreditkami. Pred obchodom sa na slniečku vyvaľujú tri obrovské psy bez uší a chvostov. Gruzínske ovčiaky. Zbavujú ich uší a chvostov, aby pri bitke s vlkmi mali väčšiu šancu a aby ich tie nemohli pohrýzť na vystávajúcich častiach tela. Ráno vychádzam pred dom, vyhrievam sa na slniečku spolu s obrovským ovčiakom, pijem čaj, pozerám na tie krásne hory a vychutnávam si ticho. V noci pijem s Gruzíncami a Arménmi čaču, ich obdobu našej pálenky. Nemám tušenia, že to má 80%. Pijú to ako vodu, mne jeden stačí a presedlám na ľahšie. Rozprávam sa s predavačmi na ulici, hovoria po rusky a ja komolím, ako sa dá, ale zjavne si rozumieme. Predstavujú si Španielsko ako raj na zemi, ako miesto, kde je všetko a kde je všetkého veľa. Viem, že v Španielsku nepadajú pečené holuby, ale keď vidím, ako tu žijú, strácam argumenty. Moje každodenné raňajky – banán, jahody, orechy a mandarínka by mohli pokryť týždennú spotrebu jednej gruzínskej rodiny počas zimných mesiacov. Bakuriani je dedina v horách, lyžiarske stredisko. Budujú nové hotely, večer sa v nich svieti poväčšine iba v jednom okne – ta, kde býva správca. Veľké nádeje, veľké ideály, ale po takých cestách k nim jednoducho nik nedôjde. Žiaden „bohatý európsky turista“ nepríde utrácať svoje euráče na miesto,  kde nie je reštaurácia, kde nie je cesta, kde nie sú supermarkety, kde domy sú zničené a mnohé prázdne, lebo ako sami vravia, čo malo nohy, utieklo preč. Na ulici kone, huňaté kravy, osly, kamene, staré volgy... Keď sa pozriete do tvárí tých ľudí, vidíte, že nemajú ľahký život. Ale vidíte aj niečo iné. Že nie sú nešťastní. Z pár zemiakov, konzervy, kapusty, ryže a mrkvy vám urobia kráľovské jedlo. Keď vás vidia prvýkrát, pozerajú na vás ako na exotické zvieratko v ZOO a vôbec sa nehanbia, ak si to všimnete. A keď odchádzate, objímajú vás so slzami v očiach ako vlastnú dcéru a vyznávajú vám to všetko po gruzínsky a aj keď po gruzínsky viete dokopy tri slová, rozumiete všetko, lebo to vravia srdcom. Aj to je Gruzínsko.