Dotklo sa mojho srdca II

Zajedno s nimi, menší bratia zvierat.
Vedia ešte, čo my už nevieme.

Len priezračnú a čistú vodu pijú.
Smeť odfúknu a vyvrhnú špinu.
Hlavičky na tráve
a zväčša ležiac pritom,
jak nemocného počúvajú svet.

Čo povie im, to nikdy nevyzradia.
Nosia to pod košieľkou ako jablká
zo susedovho stromu.

Po troche začnú smutnieť.
Tušia deň, keď z každého z nich
odchádza malý princ na koni
a odnáša si žezlo i jablko

To už je vlastne koniec.
Čo potom príde, už sa opakuje,
na ľudskú mieru od počiatku dané.
T o postavenie mimo hry.
A únava.
A úzkosť...

Milan Rúfus 1965


Slová
F.Halasovi

Len schody chrámové.
Len schody chrámové sú slová.

Ty moja lotéria, môj hazard každodenný.
Hlbina materčiny vždy záludná, ty, ktorá
sa opäť zatvoríš po každom rozhrnutí,

len chody chrámové,
len schody chrámové sú slová.

Vysoko nad nimi je mlčanie.
Na jeho prahu, básnik, pravda sedí.
(Peniažkom slzy do jej misky snáď
zazvoním občas, čo som nevyslovil.)

Ach, slovo, uzlík pod hlavou.
Videl som básnikov nad strašnou hĺbkou ticha.
Po krehkom moste slov šli s básňou do veľkosti.
Vzlykajúc obavou.


Ľudstvo

Blýska sa ticho, tlmene.
A vtáka nečuť z polí.
Obilie placho zvlnené
tak pred dozretím bolí.

Mäkkosti klasu ohmatáva
dnes tichá prísnosť zo zeme
a dlho žne stroja.
Až dozrieme, až dozrieme...

Ale ty, báseň, neodpúšťaj.
Buď spravodlivosť tvoja.



Pamätníček

Maľovala si pamätníček
a dala mi ho ako dar.

Ošetrujem ten jarný klíček,
nehodný jeho hospodár.

Čože sú pred ním moje vrásky?
Jazdec, čo kríva za koňom.

Uznala si ma hodným lásky.
A tak si pre mňa zákonom.