Ako udrzat dirigenta v pohode :)

JAK UDRŽOVAT DIRIGENTA V "POHODĚ"
Příručka pro orchestrální hráče Kdyby existovala nějaká základní příručka pro orchestrální hráče, měla by obsahovat pokyny nejen hudební, ale také návod, jak si udržet hráčskou hrdost před dirigentem. Tato příručka je určená mladším hráčům, jejichž schopnosti vydráždit dirigenta až k nepříčetnosti ještě nejsou patřičně rozvinuté.
1. Nikdy nebuď spokojený s áčkem. Když se budeš přiměřeně rozčilovat nad tím, že je buď příliš nízké nebo příliš vysoké, úspěšně to odvede pozornost z dirigentského stupínku a soustředí ji tam, kam patří, tedy na Tebe.
2. Když si upravuješ notový stojan, dbej na to, aby ti jeho vrchní díl odpadl a noty se rozsypaly po podlaze.
3. Stěžuj si na teplotu v sále, osvětlení, přeplněné pódium nebo průvan. Nejlépe tehdy, když je dirigent pod časovým tlakem.
4. Těsně před nástupem se dívej kamkoli jinam, jen ne na dirigenta.
5. Nikdy neměj dusítko, náhradní struny nebo plátky. Bicisté nesmí mít nikdy všechny paličky.
6. Požádej o přesazení. A žádej to často! Ať si dirigent uvědomí, že mu prokazuješ osobní laskavost, že vůbec hraješ.
7. Při každé možné příležitosti brnkej na struny, jako by sis prověřoval ladění. Dělej to především, když dirigent něco vysvětluje. Žestě: pouštějte dusítka na zem. Bicisté mají velké množství předmětů ke shození, ale bezkonkurenčně nejlepší jsou činely, protože se navíc můžou několik sekund kutálet.
8. Nahlas si vyfukuj vodu z klapek v každé pauze. (Horny, hoboje a klarinety by toto měly mít jako povinnou součást základního školení už od narození).
9. Dlouho poté, co se inkriminovaná pasáž hrála, se zeptej dirigenta, zda tvoje CIS bylo dostatečně čisté. Tento krok je velice účinný zejména pokud tato pasáž CIS neobsahuje nebo v ní vůbec nehraješ. Když tě dirigent nachytá, dělej, že si opravuješ chybu v partu.
10. Zásadně si nenos svoji tužku a když se dělají opravy, půjčuj si psací potřeby od všech sousedů.
11. Těsně po tom, co si celý orchestr opravil CIS na C se zeptej: „Prosím Vás, já tady mám CIS a nějak mi to nezní...“
12. Když předem zjistíš, že máš v partu chybu, dělej, jakoby nic a hraj nesprávnou notu co nejtišeji. Ve správné dynamice ji zahraj až na koncertě.
13. Když hudba vrcholí, přestaň hrát a dělej si (jako) poznámky do partu, aby skladba vyzněla prázdně a nezajímavě.
14. Kýchej a kašli zásadně v pianissimu anebo v generální pauze, vzbuzuje to u ostatních hráčů bujarou veselost.

Kychajuci jezko

Nazdravie!

Bájka o hadovi a slonovi...

Nenažraní a chamtiví nie vždy končia dobre...

Kofoláčikovia

Konečne som našla na internete reklamu s kofoláčikmi!

Ľudkin blog

Ďalšiu úžasnú dávku šuňavizmov nájdete na Ľudkinom blogu . Užite si to!!!!

Keď to v kuchyni žije - krikľavý koláč

improvizácia je hudobníkom vlastná... aj v kuchyni...

Polonia

Včera večer sme pozerali na katalánskej TV3 program, ktorý sa volá Polonia. Tvorcovia si robia srandu zo všetkého, čo sa odohráva na katalánskej scéne, ale to je vedľajšie. Zarazil ma názov, tak som sa spýtala. Odpoveď - zvyšok Španielska volá Kataláncov "Poliaci", pretože sme iní. Presťahovala som sa. Tak ďaleko a tak blízko. Z dažďa pod odkvap :)

Keď to v kuchyni žije

Priznávam, že v kuchyni nie som génius, ale za týždeň sa zbehli dve udalosti, ktoré si vyžadovali niečo sladké. Tak som trosku improvizovala. Čestne prehlasuje, že formu krokodíla som si požičala z netu, ale celý zvyšok je už vlastný. (asi preto je trochu divný a málo krokodílovitý) Plnený jablkami. Štrúdľa trochu inak. Torta je plnená klasicky, ako to mám rada (keby som to mohla jesť) - čokoláda a banány, podľa mňa nesmrťeľná kombinácia.

Spomienka

našla som pri prehrabávaní sa v starých zošitoch:

Petr: - U vás se neříká "ty vole" ?
Ja: - Nie
Petr: - A jak se u vás říká?
Džordžo: - Týýýýý vole!!!!

Polietajme...

Všetci na metly a hor sa!

Funny

Psychiatr sedí u sebe v ordinaci. Pacienti nechodí, nikdo nevolá. Zkrátka nuda. V tom se otevřou dveře a do nich vleze po čtyřech muž s drátem mezi zuby,
v rukou má zvláštní předměty a ještě za sebou po chodbě něco táhne.
Doktor na něj:
"Óóó, kdopak se nám to plazí na návštěvu? Není to snad maličký hádek? Tak se doplaz a vítej, malý hádku, doktor ti pomůže."
Osoba na čtyřech však zakroutí nesouhlasně hlavou.
"Ááá, tak ty jsi tedy malá želvička, která se sem vleče na slovíčko?"
Osoba na čtyřech opět nesouhlasně zakroutí hlavou.
"Tak kdopak tedy jsi? Že by snad malý červíček?"
Muž pustí z pusy drát a povídá:
"Jděte do prdele, doktore. Já jsem váš informatik a natahuju vám tu síťový kabel."

Udržať sa v sedle

zamyslenie na dnes: Najdôležitejšie je udržať sa v sedle. Keď sa z neho zrúbeš, tak už je skoro úplne jedno, na ktorú stranu koňa...

Slovenský filmový plagát

V pondelok sme boli s Martinom v Slovenskom Inštitúte vo Warszawe na zakončení výstavy Slovenský filmový plagát. Plagátov nebolo veľa, ľudí tiež nie, keďže to bola akcia pre pozvaných. Všetci pekne načančaný, (veď príde pán vicepremiér Čaplovič), si najprv poobzerali výstavu a potom už čakali na autora a špeciálneho hosťa. Autor predstavil výstavu, hovoril, prečo a ako sa tvorili plagáty a potom prišiel rad na pána Čaploviča. Ten teda zahviezdil. Potvrdil pravidlo, že hovoriť je striebro a mlčať zlato, len sa ho nanešťastie nedržal a tak zazneli hlášky, ako "šesťdesiate roky boli pre slovenskú kultúru najlepšie", po čom predstaviteľka švajčiarskej ambasády skoro skolabovala a my niektorí s ňou (my od smiechu, ale ona sa veľmi nesmiala), alebo na koniec: "Pokochajme sa a upevňujme slovensko-poľské vzťahy" (V poľštine pokochajme sa = pomilujme sa), po čom do kolien padli všetci prítomní Poliaci a poľsky hovoriaca Slovač tiež (čiže všetci okrem Čaploviča). Martin sa neustále domáhal zhasnutia svetla. Potom už našťastie vicepremiér nehovoril a tak sme sa mohli porozprávať my, zapíjať to vínkom a zajedať jednohubkami. Zistili sme, že najsilnejšie zastúpenie tu má východ a tak bolo poriadne veselo... a teraz fotky:

Autor okrem iného povedal, že v plagátoch bol skrytý a zašifrovaný protest... v niektorých asi až príliš zašifrovaný... čo je na tomto plagáte protestného??? (text na plagáte: Kamarátka šuška, dramatický príbeh o malom pytliakovi)

poobdivovali sme tvorbu staršiu od niektorých z nás aj o celú generáciu


potom už pekne nastúpení počúvali

Čaplovič, autor výstavy a tlmočníčka (že sa vyzná v jazykoch, to vidno :) )



Martin a kamarátka mandarínka, dramatický príbeh o slovenskom pytliakovi a úbohej mandarínke

... a záverečné zamyslenie

macko v telocvični

nesmej!!!

miau

Ananás

Moja prvá skúška na vysokej škole

Mamka ma kedysi dávno poprosila, aby som jej napísala o prvej skúške na vysokej škole. Teraz som sa hrabala v kompe a našla tento textík. Tak sa s vami podelím. Mená a situácie sú reálne, čerpané z vlastnej skúsenosti... aj keď skúška zo zoológie nebola prvá na vysokej, ale až asi dvadsiata....

Poviem vám, bola to veru poriadna „jazda“... Ešte teraz sa mi o tom pravidelne snívajú nočné mory a nútia ma každú štvrtú noc listovať v indexe a kontrolovať, že je naozaj tam. Zapísaná... Urobená... Hotovo...

Asi ako všetci prváčikovia na vysokej som si sebavedome namýšľala, že keď som zvládla maturitu – tú obávanú skúšku dospelosti – zvládnem už všetko. Tento hrdinský pocit ma začínal opúšťať už počas prvej prednášky zo zoológie, keď na nás profesor z ničoho nič vysypal asi 150 názvov rôznych zvieratiek, pričom minimálne o polovici z nich nikto z nás v živote ani len nesníval. A vraj na skúšku celý systém, anatómia a ešte aj „poznávačka“ ! A to po slovensky a latinsky! No určite... On žartuje... Chce nás nastrašiť... Tak sme sa schuti zasmiali a poďho na ďalšiu hodinu. Počas semestra nás ten smiech prešiel. On to myslel vážne. Pochopili sme, až keď vypísal termíny skúšok... No nič, keď sme chceli na vojnu, musíme bojovať. A tak sme nasledujúce týždne všetok voľný čas trávili nad anatomickými atlasmi, v prírodovedeckom múzeu (sedeli sme s kamarátkou na zemi, „čumeli“ na všetky tie vypchaté vtáčiky a snažili sme sa ich od seba nejako odlíšiť: „Škovránok stromový (Lullula arborea) – má nad očami biele obočie! Lebo ináč vyzerá ako vrabec... ako sa to povie po latinsky?“ . My sme skúmali vtáčiky, návštevníci múzea nás... ), ďalšie hodiny sme fetovali chloroformové výpary v laboratóriu pri pokuse naučiť sa rozpoznať ryby, žaby, salamandre, hady a neviem čo všetko ešte... Až sme sa prepracovali ku dňu D. Naša prvá skúška na vysokej. (Katka: „Jak toto neurobim ta idzem pratac do Tesca“)

Ráno sme sa nevyspaní (veď kto by už noc pred prvou skúškou spal, ak si to môže v hlavičke ešte viac domotať neustálym opakovaním a preučovaním sa toho všetkého) stretli na katedre biológie. Pre istotu o hodinu skôr, veď čo ak niekto vie viac ako ja a ešte od neho môžem niečo vytiahnuť? Pekne oblečení, s obrovskými skriptami, knihami, papiermi s poznámkami v rukách a indexmi skrytými na dne tašiek (veď načo provokovať osud) a ... zelení... niektorí dokonca aj zvracali. Stres robí svoje. Kto prišiel pokojný, toho sme stihli za hodinu vystrašiť na smrť, takže sme štartovali z rovnakej pozície. Najprv test. Všetci spolu. Vzduch sa dá krájať a to ešte ani papiere nie sú rozdané. Kelo kričí, že si zabudol modré pero, či môže písať červeným. Asi polovica z nás (s tajnou myšlienkou „Ta to je dement“) po ňom hádže naše náhradné písacie pomôcky, len nech už zmĺkne a nedráždi. Začíname... Otázka číslo 1: „Popíš kostrovú sústavu vtákov.“ Píše sa popíš, alebo opíš? Prestaň, sústreď sa. Ďalej. Nestresuj. Však niečo v tej hlave musíš mať. Hej...ale kde??? Po hodine „krvopotenia“ sme odovzdali naše poškrtané a poprepisované testy, ktoré doktorandi opravia namiesto profesora a nastala hodina voľného času, ktorý sme mohli stráviť jedením v školskom bufete, alebo vzájomným stresovaním sa, čo kto napísal zle a ako určite vyletíme. Samozrejme, až na pár inteligentných výnimiek zväčša mužského pokolenia sme si vybrali to stresovanie. Ja viem, hlúpy výber, ale na to prídete asi až tak v piatom ročníku na vysokej. Po hodine nadšenia, eufórie, depresie, modlitieb, listovania v zošite a kreslenia chrbtových plutiev sladkovodných rýb sa dvere kabinetu otvorili a niečia ruka vylepila na dvere papier. Výsledky. Najprv sme ustrnuli v nemom úžase ako stádo vyplašených srniek keď na ne zasvietite halogénmi. A potom sa to stádo pohlo k dverám. U rôznych jedincov tohto jednoliateho vystresovaného zoskupenia sa začali prejavovať najrôznejšie reakcie: od „uuufff, aspoň test už mám za sebou, aj keď zvyšok neurobím“, cez „som vedel, že to tak dopadne“, „s tou žirafou som mal pravdu“ až po výroky natoľko expresívne, že nie je vhodné ich používať na akademickej pôde a vlastne ani nikde inde. Neúspešná polovica odplávala zapiť žiaľ, alebo sa jednoducho vyspať , no a my úspešnejší v prvom kole sme začali náruživejšie hrabať v našich poznámkach v nádeji, že tam snáď nájdeme nejakú čarovnú formulku, ktorá nám pomôže vybŕdnuť z akýchkoľvek problémov počas ústnej časti. Dvere sa otvárajú. Prvá obeť vchádza... a vzápätí vyletí so slzičkami v očiach. Nabudúce. Ďalší... úsmev. Ďalší, ďalší, ďalší... a som dnu. Ani neviem ako. Hlúpo sa usmievam na profesora, asi dúfam, že to pomôže. „Povedzte mi systém párnokopytníkov a sústreďte sa pritom na podkategóriu Ťavovité“ – povedal profesor. Jediné, čo sa mi vybavuje, že ťava vie žiť dlho bez vody a má krásne mihalnice. Ale to mu predsa nemôžem povedať. No nič. Skúsim niečo vysúkať. Začínam od najvšeobecnejšieho, súkam, súkam,... sa mi začne v hlavičke rozsvecovať... najprv jedna zápalka, potom druhá, tretia, až už svieti ako Las Vegas o pol druhej v noci. Mám to!!! Áno!!! Profesor prikyvuje. Len tie mihalnice vraj nemusím až tak expresívne opisovať, že nie sme v škôlke. Už len poznávačka. Ťahám lístok. Rada by som si vytiahla žaby, je ich menej a sú od seba dosť odlišné, takže aspoň rosničku a ropuchu od seba rozoznám a to je základ. V mysli si sugerujem: „Žaby, žaby, žabôčky, žabulienky...“, otváram bielu kartičku : RYBY. Sugesciu budem musieť ešte pocvičiť. Profesor vyťahuje z bieleho plastového vedierka asi dvadsať stuhnutých chloroformom smrdiacich rybích tiel. („tá potvora s vypúlenými očami, to je čo?“). Tak poďme na to. Začínam z kraja, ktorý poznám. „Salmo trutta, pstruh potočný, Cyprinus carpio, kapor....hmmm... kapor.“ – inteligentne zakončím. „No, stačí, dajte index, dva, na teste ste trochu pokazili hlodavce, ale ústna časť vám vyšla, až na toho kapra... Kam si všetci schovávate tie indexy? Každý to tu loví ako tresky z hĺbok Atlantického oceánu... No dajte...“ A už letím na krídlach eufórie z kabinetu, skoro som hlavou dvere prerazila. Poznáte to, keď zabudnete stlačiť kľučku. Na chodbe všetkých upokojujem, aké je to ľahké a nemajú prečo stresovať. Oni na mňa pozerajú tým strašným pohľadom „teraz sa ti hovorí...“. Ale to už nevnímam. Letím, letím, letím... spať. Ale až keď vyprchá ten zvýšený adrenalín v krvi. Dovtedy ešte zavolám domov, poupratujem izbu, ktorá po tom dlhom čase učenia sa vyzerá ako pelech kočovných Arménov po nájazde zdivočených tiav a nakúpim. Ale to už s maličkými očkami. Spať...

Mám ju. Moja prvá skúška na vysokej škole. Bezpečne zapísaná v indexe. Odteraz ju budem pravidelne každú štvrtú noc kontrolovať, keď sa prebudím zo sna, v ktorom ma z nej vyhadzujú. Kvôli kaprom. Už len 49 takých a budem pani magisterka. Apropo... Katka neupratuje v Tescu.