Zarobme na biede

Vsetci dobre vieme, aka je situacia s islandskou sopkou a ako to skomplikovalo letecku dopravu. Miliony ludi je odrezanych od sveta na letiskach a v hoteloch, lebo im zrusili let. Postihlo to aj mna, mala som v piatok letiet. Moj let zrusili a po dni stravenom na letisku som sa vybrala domov, hladat dalsie alternativy a cakat. Po dvoch dnoch zistovania moznosti vobec nevyzeraju ruzovo. Vlaky a autobusy su beznadejne vypredane a ceny okamzite vyleteli do zavratnych vysok. Kasleme na vas, ludia, vobec nam neprekaza, ze mate male deti, pracu, starych rodicov, ze ste sa tri dni nesprchovali, lebo trcite na letisku, prachy su prachy. Zajtra by sa malo opat rozlietat. Chcela som si kupit letenku. Do Viedne najlacnejsia stoji 400€, do Krakowa 1300€, pred tyzdnom boli za 80€. Neviem preco som naivne dufala, ze velke korporacie ukazu srdce a sucit. Samozrejme, ze sa tak nestalo. Viem, ze pocas tychto dni stratili vela penazi, ale zmykat ludi, o ktorych vedia, ze si tu letenku aj tak musia kupit, lebo nemaju inu moznost sa mi zda neferove. La vida es la vida... A niektorym ani vulkan nedokaze zobudit srdce. Nieto este clovek...

Keď mamy a deti plačú

Včera som sa rozprávala s kamarátkou Monikou, aké to je, keď sa vymenia úlohy, keď deti odchádzajú, napríklad po sviatkoch naspäť do svojich životov, často vzdialených tisíce kilometrov a mamy stoja na perónoch a pozerajú na vlak očami smutnými ako štvormesačné šteniatka, keď ich niekto priviaže o elektrický stĺp na ulici a odchádza. Ako to pripomína, keď nás mamy nechávali v škôlke, urevaných, nešťastných

a neistých, či sa vrátia. Stále sa vracali. Ale aj tak sme revali kvôli tej obrovskej, hoci len niekoľkohodinovej strate.A teraz to zrazu my odchádzame a ony sa pýtajú "Kedy znovu prídeš?" tíško rešpektujúc náš osud, náš život, naše rozhodnutia. A deti sa cítia ako mamy a mamy sa cítia ako deti. Dnes napísala ako odkaz na facebooku moja kamarátka Marcelka, ktorá býva tu v Barcelone, neďaleko mňa: "Byt mamou je krasne... ...vcera ked som si odplakala rozlucku s nasimi mi Tania vravi "Mamá, preco si plakala?" a ja jej na to "som smutna, ze teraz dlho neuvidim babku, dedka a Rudka..." a ona mi na to "Mamá ja budem s Tebou, dobre?"....moja mala blska :)" a tak ma napadlo, ako to musí bolieť, keď si mamou a zároveň dieťaťom súčasne. Keď je všetká tá bolesť vynásobená dvomi a zároveň vydelená dvomi vďaka takej malej Tanii. Matematicky to vychádza na to isté, ale v živote taká matematika neplatí...

Mami, ja ťa chápem. Viem, že to bolí. Aj mňa. Ale život nám vyvádza také husárske kúsky, aby sme sa mohli potom tešiť dvojnásobne. Neboj, vždy sa budem vracať...

Bájka o hadovi a slonovi...

Nenažraní a chamtiví nie vždy končia dobre...

Uwielbiam ludzi...

Uwielbiam ludzi, którzy oddają cios do pleców, najlepiej publicznie, ale kiedy z nimi rozmawiacie 5 dni wcześniej, to nie mają odwagi powiedzieć wam to prosto w oczy. Bo mail przecież bezpieczniejszy i można kłamać bez konfrontacji.

Uwielbiam ludzi, ktorzy wami pozamiatają wszystkie kąty, wszędzie głosząc, jakimi są profesjonalistami i jak

wy wszystko chrzanicie, ale nie przyznają, że przez własną chciwość to raczej oni przeoczyli ważne rzeczy. Właśnie - im się jest bardziej profesjonalem, tym mniej się to rozgłasza na siłe, nie? Dobre chwali się samo... Zawsze największymi mistrzami na katedrach są doktoranci, profesorowie nie potrzebują grać pod publikę...

 Uwielbiam ludzi, ktorzy zaczynają korespondencję  "zawodowa refleksja i nic osobistego" i  napiszą pod to sterte kłamstw i nie potwierdzonych informacji, za które nie musiałby się wstydzić najbardziej bulwarny dziennik.

Uwielbiam ludzi, którzy podkreślają twoje błędy jak "brak komunikacji" i potem je 4 miesiące prosisz o informację, której w końcu i tak nie udzielą.

Uwielbiam ludzi, którzy gadają o wspólnym dobru i potem sobie za to dobro chcą wepchnąć do własnej kieszeni 1500 euro...

Koleda pre tých, ktorí nám budú chýbať

Táto koleda je pre všetkých, ktorým bude niekto pri štedrovečernom stole chýbať.
Pre Vlastičku,  pre mamku Szymka a vlastne pre nás všetkých.
Je o Lucke, ktorá rozdáva svetlo, aj keď ju nemôžeme vidieť, o Šimonkovi, ktorý si už so mnou nezahrá Carcassonne a ktorý bol mojim najlepším jedenásťročným súperom , o Terezke, ktorá sa stala anjelikom skôr, než sa stihla prvýkrát nadýchnuť. Je o mojej babke, je o tých, ktorých miesta pri stole sú prázdne...

A nadzieja znów wstąpi w nas
Nieobecnych pojawią się cienie
Uwierzymy kolejny raz
W jeszcze jedno Boże Narodzenie

A nádej znovu príde k nám

Neprítomných objavia sa tiene

Uveríme znovu

v ešte jedno Božie narodenie

I choć przygasł świąteczny gwar

Bo zabrakło znów czyjegoś głosu

Przyjdź tu do nas i z nami trwaj
Wbrew tak zwanej ironii losu
A hoci pritíchlo sviatočné štebotanie

lebo chýba niečí hlas,

príď k nám a ostaň s nami,

aj napriek takzvanej irónii osudu.

Daj nam wiarę, że to ma sens

Że nie trzeba żałować przyjaciół 
Że gdziekolwiek są dobrze im jest
Bo są z nami choć w innej postaci

Daj nám vieru, že to má zmysel,

 že netreba ľutovať priateľov,

 že kdekoľvek sú, dobre im je,

 lebo sú s nami v inej podobe.

I przekonaj, że tak ma być
Że po glosach tych wciąż drży powietrze
Że odeszli po to by żyć
I tym razem będą żyć wiecznie

A presvedč, že tak to má byť,

že ich hlasmi sa ešte vždy chveje vzduch

že odišli, aby mohli žiť,

a tentokrát budú žiť večne.

Przyjdź na świat, by wyrównać rachunki strat 
Żeby zająć wśród nas puste miejsce przy stole
Jeszcze raz pozwól cieszyć się dzieckiem w nas
I zapomnieć, że są puste miejsca przy stole 

Príď na svet, vyrovnať účty strát,

aby si prijal medzi nami prázdne miesto pri stole.

Ešte raz dovoľ tešiť sa dieťaťu v nás,

a zabudnúť, že sú prázdne miesta pri stole

Mandarínka

Dnes som zjedla prvu tohtoročnú mandarínku. Urobilo sa mi akosi vianočne.

A vysvetlite teraz Kataláncom,  že normálna mandarínka nebola vždy taká normálna. A vysvetlite všetkým, že všetko, čo máme, čím sme

a čo smieme, nebolo vždy také samozrejmé a jednoduché.

Po dvadsiatich rokoch ďakujem, že môžem jesť mandarínky, kedy chcem, môžem ísť do kostola, môžem študovať, môžem žiť kde chcem, rozprávať jazykmi, akými chcem a písať, čo chcem.

Jedni vidia mandarínky, iní Vianoce :)

Ako vyrobiť hviezdu

Včera som na blogu môjho brata našla príspevok o alternatívnej hudbe - nehudbe ( tu ) a nedá mi, aby som nezareagovala aj takto verejne. Nejde konkrétne o Lukiho príspevok, ani o skupinu, ktorá tam hrá, pretože oni to berú ako recesiu a je to v poriadku. Tento príspevok ma len vyprovokoval k zamysleniu o tom, čo sa na slovenskej (aj poľskej) hudobnej a nehudobnej scéne deje.

Ako sa vyrábajú hviezdy... Je to trend, ktorý sledujem už pár rokov. Hviezdy, hviezdicky, rôzne "osobnosti" ... koľko z nich má skutočný talent a koľko len drzosť ? Pokiaľ nemáte talent, stačí byť iný. Ak neviem spievať, moderovať, hrať na hudobný nástroj, alebo robiť niečo iné poriadne, stačí, keď si "nastajlujem" vlasy (čím divnejšie vlasy, tým lepšie), tvárim sa ako totálny burak z dediny (aby som urobil na tých z veľkého mesta dojem, že môžem byť zaujímavý, pričom dúfam, že si nikto z mesta nevšine, že na dedine mladí už dávno nechodia v gumákoch a neumývajú sa hadicou na záhrade), zoberiem pod pazuchu nejakú kuru (psy už vyšli z módy, to má každý), zo slovníka povyhadzujem spisovné výrazy a zo zvyšku každý tretí nahradím vulgarizmom (v prípade pánov), alebo prídem úplne neupravená (v prípade dám) a oni potom urobia zo škaredého káčatka ďalšiu blondínku. Potom je vhodné sa dať zavrieť do nejakého domu (alebo súťaže) v štýle Big Brother a keď klesá sledovanosť, efektne si preťať žily (alebo sa zaľúbiť, odľúbiť, vyspať s niekým, nie je dôležité s kým, dôležité, že pred kamerami). To ma automaticky vynesie do hviezdnych výšok a teraz je najdôležitejšie sa tam udržať čo najdlhšie. Takže - vydať knihu v štýle "Zažila som všetko" (Po prečítaní knihy čitateľ pochopí, že by sa to malo volať skôr "Zažila som ho..."), naspievať CD a pokrstiť ho materským mliekom inej "hviezdy", objaviť sa na všetkých spoločenských akciách a za všetko brať nehorázne peniaze. Dávať sa česať tomu Pavielovi, či ako sa volá, lifting, liposukcia, kabelka Vuitton, šaty Versace. Keď to plebs prestáva zaujímať, treba upadnúť do depresie, ísť na protialkoholické, dať si vyfotiť (náhodne) vytŕčajúce spodné prádlo, oženiť/vydať sa, rozviesť sa, plakať na prvých stránkach, rýchlo sa znovu zaľúbiť, podrezať si žily... a všetci už medzičasom zabudnú, že v podstate neviete urobiť nič, že nemáte žiaden nadpriemerný talent... lebo ste "osobnosť". Pred chvíľkou som si klikla na stránku markízy, je tam záložka "osobnosti". Len tak pre zaujímavosť, som si spočítala baby. 13 . Z toho jedenásť blondíniek, pre mňa navlas rovnakých, jedna ryšavá a jedna brunetka....

Množstvo naozaj talentovaných ľudí sedí doma, tvrdo drie na svojom talente, pomáha tým iným, zarába mizerné peniaze, robí charitatívne koncerty v domoch kultúry a nikto ich neocení. Pretože nie je dosť peňazí. Rušia sa miesta učiteľov na ZUŠkách, menej učiteľov - menej žiakov, menej možností, za koncerty umelci dostávajú groše. A niekto dostáva statisíce za to, že príde na nejakú akciu televízie Nekróza a rytmicky vydeklamuje:

Pýtam sa sám seba či som toto chcel (toto chcel),
bez toho, aby o mne nikto nič nevedel (nevedel),
keď vidíš kurvy drahe kliky, preto dávno nežijem
tieto veci mám dávno v pi*i.

Hovorili, že penaze sú moc (ti je*e?),
stále su ich vác a nikdy neni dosť (neni dosť),
neni su šecko iba skoro šecko,
zostal som tu čakať sám /uplne sam, uplne sam).

(atď.)

A keď počujem niečo také, vždy si spomeniem na moju slovenčinárku z gympla, p. prof. Sivú, ktorá nám vtĺkala do hláv, že "umenie je odzrkadlením doby, v ktorej vzniklo" - tak nám teda gratulujem.  A myslím na všetky tie fakt talentované decká, ktoré makajú nad svojim talentom a zrejme nedostanú svoju šancu sa s ním podeliť so všetkými, pretože nemajú nastajlované vlasy, kuru a odvahu/drzosť zo seba robiť debilov. A ak sa aj dostanú na obrazovku nejakej televízie, bude to v nejakom "reflexe" ako rarita, vysielací čas, keď všetci jedia večeru a trvanie - 3 minúty, pomedzi reportážou o tom, kto sa zase zaľúbil a kto vyskúša novú farbu na vlasy. A na koncerty sa nikomu nebude chcieť chodiť, veď si môžeme pozrieť 15 ročné decká v superstar. A klasika je nudná.  A ešte pri nej treba myslieť. Aj pri klasike XXI storočia...

Dušičky

Doma sú cintoríny plné horiacich sviečok. Tu to nejde... tak horia aspoň v kuchyni. Za babku, za tetu, za druhu babku, za Szymona, ktorý mal len 10 rokov a predsa musel odísť.... za tých všetkých blízkych a predsa nedosiahnuteľných...

Odpočinutie večné, daj im, Pane... a SVETLO večné nech im svieti, nech ODPOČÍVAJÚ v pokoji...

Prečo to robím...

Včera som prežila úžasnú nedeľu. Lenivé vylihovanie pred telkou a napchávanie som opäť vymenila za deň horolezectva. A poviem vám, stálo to za to. Nikdy som k športom príliš neinklinovala, nie som žiaden majster sveta. Ale tento mám rada. Napĺňa ma a zároveň vyprázdňuje. Keď ste na stene, nejakých 20 metrov vysoko a držíte sa špičkou pravej nohy na skalnom výstupku veľkosti bývalej desaťkorunáčky, ľavou sa opierate o skalný zlom, tromi prstami pravej ruky ste zakvačený za nejaký hrbolček a ľavou šmátrate, čoho sa tu chytiť a posunúť vyššie (samozrejme, istený lanom), z hlavy vám vyfučí všetko a myslíte len na to, aký pohyb urobiť a nezletieť. Všetky problémy, starosti a dokonca aj radosti vtedy prestanú existovať. Hlava sa sústredí na jeden jediný cieľ - prekonať sám seba a prekonať prekážku, v našom prípade skalnú stenu. Niekedy krátky večerný tréning na umelej stene , inokedy celodenné lezenie na skalách - efekt je ten istý: čistá, čistá, čistá hlava. A špinavé ruky, nohy, oblečenie ... ale to sa umýva a perie podstatne ľhšie, než vnútro. Po vyprázdnení hlavy prichádza jej naplnenie. To vtedy, keď sa vám podarí prekonať samých seba, vyleziete hore a rozhliadnete sa dookola. Aj z takej umelej steny býva krásny pohľad na nočné mesto... A hory... to ani nemusím hovoriť. Včera sme liezli v dvoch rôznych pohoriach - Sant Julia de Cerdanyola :

a Montserrat:



Dva rozličné typy skál, dva rozličné typy lezenia. Ale pocit, keď už vyleziete hore, presne ten istý. Vnútorné vytíšenie a zároveň neskutočná radosť, únava a chuť si to zopakovať, hrdosť na seba, že ste zase o krok predbehli svoje možnosti... Niekedy, keď stojím pod stenou, tak si hovorím, že nemám šancu vyliezť ani po druhý expres, že na to ešte nemám, že je to technicky príliš náročné. Včera som zdolala dve trasy, o ktorých som si to myslela. (Ostatné štyri som považovala za primerané, ale tie dve boli hodená rukavica...)
Nemám rada skupinové športy. V skupine sa cítim stratená. Zvykneme spolu liezť piati. Skupina a predsa nie. Na stene je každý sám, môže sa spoliehať len na seba a na svojho partnera, ktorý ho dole istí. Bez partnera by to nešlo. Alebo išlo, ale mohlo by to veľmi zle skončiť. Dôvera tu musí byť stopercentná. A nesúťažíme. To nie je o tom, kto vylezie vyššie, alebo kto zdolá ťažšiu trasu. Len sa spolu tešíme z lezenia a povzbudzujeme sa.

Včera večer, na večernej svätej omši som počas kázne trošku "odletela", pretože som dobre nerozumela (nevýrazne hovoriaci kňaz a po katalánsky). Rozmýšľala som o tom, ako sa niekedy náš život podobá horolezectvu. Zdolávame prekážky. Raz sú tie prekážky v nás, inokedy mimo nás, raz sú primerané a inokedy sa zdajú neprekonateľné. Ale sú stále sú to prekážky. Vieme, že pred nami už tou trasou preliezlo mnoho ľudí, niektorí došli do konca, iní spadli, ale nie sme prví, ani poslední. Ale ľudia, ktorí tadiaľ prešli, nenechali žiadne návody, ako sa s tou skalou vysporiadať. A aj keby nechali, asi by nám to nebolo veľmi platné, pretože sme rozdielni (sme nižší, alebo vyšší a tak na ich "skalné výstupky" nedočiahneme, alebo nie sme dosť elastickí...) Aj keď sme v skupine, lezie každý sám za seba. Ostatní ho môžu povzbudiť, motivovať, radovať sa s ním, ale musíme si to vyliezť každý sám. Našim partnerom, s ktorým sme spojení lanom dôvery, je Boh. Ak mu nebudeme stopercentne dôverovať, že nás istí, On nás istiť neprestane, ale my nebudeme schopní zdolávať prekážky, pretože sa budeme báť pádu... A hore nás čaká vnútorné vytíšenie a radosť. A všetok vnútorný odpad odhodíme po ceste.
Nebojme sa liezť. Ale nikdy nelezme bez partnera, ktorý nás istí.

Pár fotiek zo včerajška:

Ráno sme liezli tu:







Chalani lezú, Gloria istí Pepa

Imitácia života

Pred chvíľou som si prečítala blog pána Tomáša Dérera publikovaný na blog.sme.sk .
Až ma zamrazilo, ako to vystihol. Prečítajte si, prosím....

Tu je link.

A ďakujem mu za ten blog, aj keď ho osobne nepoznám.

Nekráčať po zemi

nie všetky cesty vedú po rovine...


nie všetky cesty vedú po zemi...


ale na každej sa vám zíde priateľ...

Myšlienka na dnes 2

Každá cesta vedie do Emauz, lebo v istej chvíli sa s Ním stretneme po smrti a spoznáme Ho...

Malý princ 2

- Dobrý deň, - povedal malý princ.

- Dobrý deň, - povedal obchodník.

- Bol to obchodník, čo predával vylepšené pilulky proti smädu. Stačilo raz za týždeň jednu zhltnúť, a človek nepociťoval potrebu napiť sa.

- Prečo to predávaš? - spýtal sa malý princ.

- Je to veľká úspora času, - odpovedal obchodník. - Vypočítali to odborníci. Ušetrí sa päťdesiat tri minút za týždeň.

- A čo sa urobí s týmito päťdesiatimi tromi minútami?

- Každý si s nimi urobí, čo chce...

- Keby som ja mal premárniť päťdesiattri minút, šiel by som celkom pomaličky k studničke...

Malý princ

Piata planéta bola veľmi zvláštna. Bola zo všetkých najmenšia. Bolo na nej iba toľko miesta, by ta mohla vojsť pouličná lampa a lampár. Malý princ si nevedel vysvetliť, načo môže byť kdesi na oblohe, na planéte bez domov, bez obyvateľov pouličná lampa a lampár. Aj tak si v duchu povedal:

"Možno je tu prítomnosť tohto človeka nezmyselná. A predsa má väčší zmysel ako život kráľa, márnivca, biznismana a pijana. Aspoň jeho práca má zmysel. Keď rozsvieti pouličnú lampu, akoby nechal narodiť o hviezdu alebo o kvetinu viac. Keď lampu zhasne, akoby kvetinu alebo hviezdu uspal. Je to pekné zamestnanie. A je naozaj užitočné, pretože je pekné."

Keď pristál na planéte, úctivo lampára pozdravil:

- Dobrý deň. Prečo si práve zhasol lampu?

- Je to príkaz, - odpovedal lampár. - Dobrý deň.

- Čo znamená príkaz?

- To znamená, že musím zhasnúť lampu. Dobrý večer.

A znova ju zažal.

- Ale prečo si ju hneď zažal?

- Je to príkaz, - odpovedal lampár.

- Nerozumiem, - povedal malý princ.

- Tu niet čomu rozumieť, - vravel lampár. - Príkaz je príkaz. Dobrý deň.

A zhasol lampu.

Potom si utrel čelo vreckovkou s červenými kockami.

- Mám tu hrozné zamestnanie. Kedysi malo zmysel. Zhášal som ráno a zažíhal večer. Celý deň som mohol odpočívať a celú noc som mohol spať...

- A odvtedy sa príkaz zmenil?

- Príkaz sa nezmenil, - odpovedal lampár. - Práve v tom väzí celá pohroma. Planéta sa z roka na rok krútila čoraz rýchlejšie, a príkaz sa nezmenil!

- No a? - spýtal sa malý princ.

- No teraz, keď sa otočí raz za minútu, nemôžem si ani na sekundu odpočinúť. Zažíham a zhášam raz za minútu!

- To je smiešne! Deň u teba trvá minútu!

- To vôbec nie je smiešne, - povedal lampár. - Už je to mesiac, čo sa spolu rozprávame.

- Mesiac?

- Áno. Tridsať minút. Tridsať dní. Dobrý večer.

A znova zažal svoju lampu.

Malý princ naňho hľadel a začal mať rád tohto lampára, ktorý bol taký verný príkazu. Spomenul si na západy slnka, č sám kedysi vyhľadával, posúvajúc si stoličku. Chcel svojmu priateľovi pomôcť.

- Vieš... poznám spôsob, ako si môžeš odpočinúť, keď budeš chcieť.

- Pravdaže chcem, - povedal lampár.

Veď človek môže byť zároveň verný i unavený.

Malý princ pokračoval:

- Tvoja planéta je tak malá, že ju obídeš tromi krokmi. Musíš len tak pomaly kráčať, aby si bol ustavične na slnku. Keď si budeš chcieť odpočinúť, vykročíš... a deň bude trvať tak dlho, ako budeš chcieť.

- To mi nepomôže, - povedal lampár. - Ja veľmi rád spím.

- Takú možnosť nemáš, - povedal malý princ.

- Takú možnosť nemám, - prisvedčil lampár. - Dobrý deň.

A zhasil lampu.

"Týmto človekom by všetci ostatní, kráľ, márnivec, pijan a biznismen pohŕdali," vravel si malý princ, zatiaľ čo pokračoval vo svojej ceste. "A predsa on jediný sa mi nezdá smiešny. Možno preto, že sa zaoberá niečím iným ako samým sebou."

Ľútostivo si vzdychol a ešte si povedal:

"Iba s ním by som sa vedel spriateliť. No jeho planéta je naozaj veľmi malá. Nie tam miesto pre dvoch..."

Ale malý princ sa neodvážil priznať si, že za touto šťasntou planétou ľutuje najmä pre tých tisíc štyristo štyridsať západov slnka za dvadsaťštyri hodín!

- napísal Antoine De Saint Exupéry, ktorý presne pred 65 rokmi odletel na planétu Malého Princa...

Myšlienka na dnes 1

Keby hrob nebol taký tmavý a strašný,
keby koniec nebol taký konečný,
zmŕtvychvstanie by nemalo svoj lesk...

Šuňava sa modernizuje. Bohužiaľ...

Ľudka napísala nádherný článoček ....

http://ludmilascorner.blogspot.com/2009/06/voda-v-koleni-mriafce-v-sifoni.html

prečítajte si!

někdo už odněkud donesl hrst černých sazí, aby se ta čistá Pravda tak nelišila

sme slepí, tak teda poďme ukameňovať všetkých, ktorí vidia

J. Nohavica / V. Vysockij: Pravda a lež

Šla Pravda světem a na chudý duchem se smála,
pro blahoslavený navlíkla honosný šat,
v zákoutí špinavým drzá Lež ve stínu stála,
ta Pravdu pozvala k sobě přenocovat,

a Pravda znavená usnula, jen co si sedla,
ze sna se culila, naivka důvěřivá,
jen oči zavřela, už se Lež z postele zvedla
a začla si pokradmu zkoušet ten její háv.

S Pravdou mně můžete leda tak políbit záda,
ženská je ženská, tak jakýpak cavyky s ní,
kdopak tu rozpozná, která je Lež, která Pravda,
až budou obě dvě donaha vysvlečený,

na její blůzku si její brož fešácky připla,
pod paži stříkla si její dezodorem,
peníze, hodinky, doklady, všechno jí štípla,
odplivla, odporně zaklela, vypadla ven.

K ránu až zjistila Pravda, co všechno jí schází,
před zrcadlem se pak notně podivila:
někdo už odněkud donesl hrst černých sazí,
aby se ta čistá Pravda tak nelišila,

Pravda se smála, že na ni kameny házejí:
„Vždyď Lež je to všechno a Lež taky mý šaty má,“
blahoslavení s ní protokol sepsali rázem,
byla to rozmluva dost málo přívětivá.

Ona vyfásla pokutu a ještě mohla bejt ráda,
ostatně cizí šmouhy přišili jí,
nějaká mrcha tu tvrdí, že je prej Pravda
a zatím se potlouká nahá a po škarpách spí,

Ubohá Pravda se brání a přiznat se nechce,
to máš, holka, marný, jak chceš se dušuj a křič.
Leckterý hlupák se dodneška za pravdu hádá,
Pravdy se ovšem v těch řečičkách nedobereš.

Super

Ľudkovia, tak toto si rozhodne prečítajte...
http://ludmilascorner.blogspot.com/2009/03/cesta-lesom.html

Ľudka, moja poklona...

(Luky, dik za radu...)

Dotklo sa mojho srdca III

Husle
(Bohdanovi Warchalovi)

Tak asi zunia anjelom ich krídla.

A je v tom zvuku všetko.
Život, smrť,
súcit i krutosť,
sekera i zvony.

Ale že idú stamodiaľ,
kde duch má svoje sídla -
tak nehou plakať vedia iba ony.

Mal rád ich mäkký hlas.
Navždy a náruživo.
Bol jeho mesiáš
a darúval mu život.

Všetko raz zanemie.
No sladká bolesť huslí
aj v puzdre stále znie.

Ako znie more v mušli.

(Milan Rúfus)

K tomu veľa dodávať netreba. Snáď len to, že poslaním každého hudobníka je robiť všetko, aby po jeho smrti boli tieto slová "tie pravé". niektoré veci nevysvetlíte. Napríklad, prečo to robíte, aj keď vám za to nik neplatí. Nedá sa to vysvetliť, nie v tomto svete. Dá sa to len cítiť, vedieť, že tá cesta je správna... Že tým nezmeníte svet, ale môžete zmeniť pohľad na neho. Že máte tú moc. Nie moc rozkazovať iným, riadiť ich, (ako si ľudia zvyčajne myslia o dirigentoch), ale moc priblížiť aspoň na chvíľu nebo, zatrieť problémy, spojiť úplne odlišných ľudí, odkryť túžby, vytiahnuť sny, vyformovať zo zvukov a hlasov hudbu... Vidieť (niekedy cítiť) slzy v očiach poslucháčov. A úsmevy. Zvláštne, nie? keď koncert skončí, nastane ticho nabité emóciami. A hudba uletí... ale ten pocit ostane. V niektorých navždy. A preto to robím... aj keď neplatia. Lebo niektoré veci sú na nezaplatenie.

Na zahriatie

Keď sa vrátite po celodennej práci a behaní v počasí, pri ktorom by ste ani psa bez kapucne a rukavíc von nevyhnali, so všetkými stresmi z predvianočných vystúpení, uzatvárania známok a zháňania vecí, tak vám takáto spomienka pripadá ako totálna utópia. Ale bolo... pred štyrmi mesiacmi...