A máme za sebou prvý koncert so zborom Montserrat. Žiaden obrovský koncert, len spievanie počas svätej omše na sviatok sv. Cecílie, patrónky hudobníkov, ale pre mňa jeden z najdôležitejších. Po mesiaci skúšok to bol náš prvý spoločný koncert. S novým zborom je to ako s novým koňom. Môžeš sa mu prihovárať, hladkať, kŕmiť, ale až keď na neho vysadneš, zistíš, na čom vlastne si. Úprimne priznám, bola som vystresovaná. Spievali sme omšu Gounoda, jednu skladbu Mikuláša Moyzesa (na Slovensko nezabúdame) a jednu skladbu Archangelského v staroslovienčine (a čo, keď ja môžem po katalánsky, oni tiež môžu). Bola som naozaj zvedavá, ako to ustojíme, či sa nerozsype, aké to bude. Kostol bol plný ľudí, celebroval biskup... Zdvihla som ruky, nadýchla som sa a so mnou celý zbor a ... ten kôň nás krásne a bezpečne zaniesol do náručia hudby. V tom momente sa medzi nami utvorilo to zvláštne puto zbor-dirigent, puto plné dôvery a bezpečia, bez ktorého sa to robiť nedá, bez ktorého nikam nedôjdete. Puto, v ktorom dirigent vie, že jeho ľudia mu dali do rúk v danej chvíli celú dôveru, do dispozície svoje hlasy, telá a mysle, aby ich bezpečne a všetkých spolu priviedol do cieľa. Puto, v ktorom zbor vie, že dirigent im dáva celú svoju sústredenosť, všetky myšlienky, svoje ruky, srdce a hlavu, aby ich bezpečne previedol cez všetky nebezpečné miesta, kde sa cítia neisto až do cieľa, ktorým je hudba. Dirigent bez zboru je len taký človiečik, čo kýve rukami. Taká bábka. Môže kývať nádherne, ale je to nanič. Zbor bez dirigenta je skupina ľudí so stovkami nápadov, ako dôjsť do cieľa, ale bez sprievodcu, ktorý ten cieľ vidí tam dôjdu len ťažko. Spolu prenášame hory a ľudí prenášame do iných svetov. Do svetov, kde na chvíľu zabudnú na problémy, na bolesť, na chlad.
A preto to milujem.
zaciatok koncertu- predstavenie ucinkujucich
samotny koncert
no a koniec :)
