Chobotničkovo

Obyčajný tanier, neobyčajné jedlo...







Nesúďme jedlo podľa taniera. A nesúďme ani podľa prvého dojmu. Bolo to fakt vynikajúce.

Sladko, sladúčko...

plná vaňa medvedíkov Haribo... môj nikdy nesplnený želatínový sen...



... tak sme si to nahradili aspoň miskou



Brat mal meniny, bez torty to nejde! Čokoládovo - mandľovo - banánovo -hviezdičková



... a takto sme si to tu my traja súrodenci užívali. Úprimne - bez tých dvoch zvyšných tie medvede tak nechutia. Ku každému baleniu by mali výrobcovia pridávať upozornenie :

Jesť chladené, čerstvé, z veľkej misky a iba v spoločnosti!!!!

Prečo to robím...

Včera som prežila úžasnú nedeľu. Lenivé vylihovanie pred telkou a napchávanie som opäť vymenila za deň horolezectva. A poviem vám, stálo to za to. Nikdy som k športom príliš neinklinovala, nie som žiaden majster sveta. Ale tento mám rada. Napĺňa ma a zároveň vyprázdňuje. Keď ste na stene, nejakých 20 metrov vysoko a držíte sa špičkou pravej nohy na skalnom výstupku veľkosti bývalej desaťkorunáčky, ľavou sa opierate o skalný zlom, tromi prstami pravej ruky ste zakvačený za nejaký hrbolček a ľavou šmátrate, čoho sa tu chytiť a posunúť vyššie (samozrejme, istený lanom), z hlavy vám vyfučí všetko a myslíte len na to, aký pohyb urobiť a nezletieť. Všetky problémy, starosti a dokonca aj radosti vtedy prestanú existovať. Hlava sa sústredí na jeden jediný cieľ - prekonať sám seba a prekonať prekážku, v našom prípade skalnú stenu. Niekedy krátky večerný tréning na umelej stene , inokedy celodenné lezenie na skalách - efekt je ten istý: čistá, čistá, čistá hlava. A špinavé ruky, nohy, oblečenie ... ale to sa umýva a perie podstatne ľhšie, než vnútro. Po vyprázdnení hlavy prichádza jej naplnenie. To vtedy, keď sa vám podarí prekonať samých seba, vyleziete hore a rozhliadnete sa dookola. Aj z takej umelej steny býva krásny pohľad na nočné mesto... A hory... to ani nemusím hovoriť. Včera sme liezli v dvoch rôznych pohoriach - Sant Julia de Cerdanyola :

a Montserrat:



Dva rozličné typy skál, dva rozličné typy lezenia. Ale pocit, keď už vyleziete hore, presne ten istý. Vnútorné vytíšenie a zároveň neskutočná radosť, únava a chuť si to zopakovať, hrdosť na seba, že ste zase o krok predbehli svoje možnosti... Niekedy, keď stojím pod stenou, tak si hovorím, že nemám šancu vyliezť ani po druhý expres, že na to ešte nemám, že je to technicky príliš náročné. Včera som zdolala dve trasy, o ktorých som si to myslela. (Ostatné štyri som považovala za primerané, ale tie dve boli hodená rukavica...)
Nemám rada skupinové športy. V skupine sa cítim stratená. Zvykneme spolu liezť piati. Skupina a predsa nie. Na stene je každý sám, môže sa spoliehať len na seba a na svojho partnera, ktorý ho dole istí. Bez partnera by to nešlo. Alebo išlo, ale mohlo by to veľmi zle skončiť. Dôvera tu musí byť stopercentná. A nesúťažíme. To nie je o tom, kto vylezie vyššie, alebo kto zdolá ťažšiu trasu. Len sa spolu tešíme z lezenia a povzbudzujeme sa.

Včera večer, na večernej svätej omši som počas kázne trošku "odletela", pretože som dobre nerozumela (nevýrazne hovoriaci kňaz a po katalánsky). Rozmýšľala som o tom, ako sa niekedy náš život podobá horolezectvu. Zdolávame prekážky. Raz sú tie prekážky v nás, inokedy mimo nás, raz sú primerané a inokedy sa zdajú neprekonateľné. Ale sú stále sú to prekážky. Vieme, že pred nami už tou trasou preliezlo mnoho ľudí, niektorí došli do konca, iní spadli, ale nie sme prví, ani poslední. Ale ľudia, ktorí tadiaľ prešli, nenechali žiadne návody, ako sa s tou skalou vysporiadať. A aj keby nechali, asi by nám to nebolo veľmi platné, pretože sme rozdielni (sme nižší, alebo vyšší a tak na ich "skalné výstupky" nedočiahneme, alebo nie sme dosť elastickí...) Aj keď sme v skupine, lezie každý sám za seba. Ostatní ho môžu povzbudiť, motivovať, radovať sa s ním, ale musíme si to vyliezť každý sám. Našim partnerom, s ktorým sme spojení lanom dôvery, je Boh. Ak mu nebudeme stopercentne dôverovať, že nás istí, On nás istiť neprestane, ale my nebudeme schopní zdolávať prekážky, pretože sa budeme báť pádu... A hore nás čaká vnútorné vytíšenie a radosť. A všetok vnútorný odpad odhodíme po ceste.
Nebojme sa liezť. Ale nikdy nelezme bez partnera, ktorý nás istí.

Pár fotiek zo včerajška:

Ráno sme liezli tu:







Chalani lezú, Gloria istí Pepa

Long weekend, beach, fun and camera...

Západ slnka...


Len tak si kopať do piesku... namiesto jesenného lístia, ktoré tu nemáme...


Len tak sa tešiť...

... z pohybu


Altafulla...


no a čo... na niektoré veci sa treba pozrieť z iného uhla




no comment ...


Fotil Ignasi, ja som si len užívala návrat do detstva...

Škola hrou II

Dnes sa s detičkami naučíme nové pesničky:

O komárovi


O krokodílovi Jackovi, ktorý nám navrhuje pekný kúpeľ, ale myslí iba na svoju večeru
(alebo prečo nikam neísť s cudzími ľuďmi)


O tom, ako spray ničí prírodu


O pirátoch


O tancujúcich loptičkách


a o korytnačke Anne


držte nám palce! Spievame po katalánsky... No dobre... a ešte Hlava, ramená, kolená, palce po slovensky a Dzień dobry po poľsky...

Imitácia života

Pred chvíľou som si prečítala blog pána Tomáša Dérera publikovaný na blog.sme.sk .
Až ma zamrazilo, ako to vystihol. Prečítajte si, prosím....

Tu je link.

A ďakujem mu za ten blog, aj keď ho osobne nepoznám.

International exchange 2009 - Music - Catalonia, Poland (1)

Some photos of international exchange Music as a tool in the youth work you can find here: http://picasaweb.google.com/hudobnicka/InternationalExchange2009MusicCataloniaPoland1#

almost there are photos from Madzia (if not all).

Next album is here: http://picasaweb.google.com/hudobnicka/InternationalExchange2009MusicCataloniaPoland2#

Next - soon. Some of them are also on the web of exchange:
http://youthmusic.jimdo.com/ (from Ignasi)

Enjoy!!!

Slimák, slimák, vystrč rôžky II

Malá prechádzka po veľkom liste










z očí do očí...

Prišla jeseň / Przyszła jesień

Oficiálne sa jeseň začala pred týždňom. Lístie žltne, aj keď neviem, či od jesene, alebo od sucha. Prešla som sa po ulici. V sandáloch. Začínam sa cítiť ako outsider. Čoraz viac ľudí už povyťahovalo teplejšie topánky a jesenné čižmy. Cez ruky prehodené plášte a svetre. No a čo, že vonku je 33 stupňov a nebo bez obláčika. Tradícia je svätá vec.

Oficjalnie jesień rozpoczęła się tydzień temu. Liście zafarbowało się na żółto, nie wiem, czy od jesieni, czy od suszy. Przespacerowałam po ulicy. W sandałkach. Zaczynam czuć się jak outsider. Coraz więcej ludzi powyciągało cieplejsze buty i jesienne kozaki. Przez ramiona przerzucone płaszcze i swetry. No i co, że jest 33 stopni i niebo bez chmurki. Tradycja - rzecz święta.

Andante - tunning

Tak... pomaly sa tunningujem, každý deň zjem kilo dobrôt, lovím všetko, čo sa hýbe a nechcem sa dať odfotiť. (Fotky sú blbé, lebo sú robené len mobilom)

čakám na vhodnú chvíľu, keď sa nikto nebude pozerať a poobhrýzam ten kábel.


chvíľka naberania energie pred nočný šialenstvom


ale pozeráte, aké dlhé nohy mi už vyrástli, čo?


gauč... vyskočím, nevyskočím?


toto funguje namiesto zvieracej kazajky, keď nič iné nepomáha

Zoznámte sa - Andante

Volám sa Andante (v skratke Andy), mám necelé dva mesiace a po "vytunningovaní" bude zo mňa labrador ako sa patrí! Zatiaľ len jem, spím a vystrájam. Teší ma :)

Nekráčať po zemi

nie všetky cesty vedú po rovine...


nie všetky cesty vedú po zemi...


ale na každej sa vám zíde priateľ...

Myšlienka na dnes 2

Každá cesta vedie do Emauz, lebo v istej chvíli sa s Ním stretneme po smrti a spoznáme Ho...

Malý princ 2

- Dobrý deň, - povedal malý princ.

- Dobrý deň, - povedal obchodník.

- Bol to obchodník, čo predával vylepšené pilulky proti smädu. Stačilo raz za týždeň jednu zhltnúť, a človek nepociťoval potrebu napiť sa.

- Prečo to predávaš? - spýtal sa malý princ.

- Je to veľká úspora času, - odpovedal obchodník. - Vypočítali to odborníci. Ušetrí sa päťdesiat tri minút za týždeň.

- A čo sa urobí s týmito päťdesiatimi tromi minútami?

- Každý si s nimi urobí, čo chce...

- Keby som ja mal premárniť päťdesiattri minút, šiel by som celkom pomaličky k studničke...

Malý princ

Piata planéta bola veľmi zvláštna. Bola zo všetkých najmenšia. Bolo na nej iba toľko miesta, by ta mohla vojsť pouličná lampa a lampár. Malý princ si nevedel vysvetliť, načo môže byť kdesi na oblohe, na planéte bez domov, bez obyvateľov pouličná lampa a lampár. Aj tak si v duchu povedal:

"Možno je tu prítomnosť tohto človeka nezmyselná. A predsa má väčší zmysel ako život kráľa, márnivca, biznismana a pijana. Aspoň jeho práca má zmysel. Keď rozsvieti pouličnú lampu, akoby nechal narodiť o hviezdu alebo o kvetinu viac. Keď lampu zhasne, akoby kvetinu alebo hviezdu uspal. Je to pekné zamestnanie. A je naozaj užitočné, pretože je pekné."

Keď pristál na planéte, úctivo lampára pozdravil:

- Dobrý deň. Prečo si práve zhasol lampu?

- Je to príkaz, - odpovedal lampár. - Dobrý deň.

- Čo znamená príkaz?

- To znamená, že musím zhasnúť lampu. Dobrý večer.

A znova ju zažal.

- Ale prečo si ju hneď zažal?

- Je to príkaz, - odpovedal lampár.

- Nerozumiem, - povedal malý princ.

- Tu niet čomu rozumieť, - vravel lampár. - Príkaz je príkaz. Dobrý deň.

A zhasol lampu.

Potom si utrel čelo vreckovkou s červenými kockami.

- Mám tu hrozné zamestnanie. Kedysi malo zmysel. Zhášal som ráno a zažíhal večer. Celý deň som mohol odpočívať a celú noc som mohol spať...

- A odvtedy sa príkaz zmenil?

- Príkaz sa nezmenil, - odpovedal lampár. - Práve v tom väzí celá pohroma. Planéta sa z roka na rok krútila čoraz rýchlejšie, a príkaz sa nezmenil!

- No a? - spýtal sa malý princ.

- No teraz, keď sa otočí raz za minútu, nemôžem si ani na sekundu odpočinúť. Zažíham a zhášam raz za minútu!

- To je smiešne! Deň u teba trvá minútu!

- To vôbec nie je smiešne, - povedal lampár. - Už je to mesiac, čo sa spolu rozprávame.

- Mesiac?

- Áno. Tridsať minút. Tridsať dní. Dobrý večer.

A znova zažal svoju lampu.

Malý princ naňho hľadel a začal mať rád tohto lampára, ktorý bol taký verný príkazu. Spomenul si na západy slnka, č sám kedysi vyhľadával, posúvajúc si stoličku. Chcel svojmu priateľovi pomôcť.

- Vieš... poznám spôsob, ako si môžeš odpočinúť, keď budeš chcieť.

- Pravdaže chcem, - povedal lampár.

Veď človek môže byť zároveň verný i unavený.

Malý princ pokračoval:

- Tvoja planéta je tak malá, že ju obídeš tromi krokmi. Musíš len tak pomaly kráčať, aby si bol ustavične na slnku. Keď si budeš chcieť odpočinúť, vykročíš... a deň bude trvať tak dlho, ako budeš chcieť.

- To mi nepomôže, - povedal lampár. - Ja veľmi rád spím.

- Takú možnosť nemáš, - povedal malý princ.

- Takú možnosť nemám, - prisvedčil lampár. - Dobrý deň.

A zhasil lampu.

"Týmto človekom by všetci ostatní, kráľ, márnivec, pijan a biznismen pohŕdali," vravel si malý princ, zatiaľ čo pokračoval vo svojej ceste. "A predsa on jediný sa mi nezdá smiešny. Možno preto, že sa zaoberá niečím iným ako samým sebou."

Ľútostivo si vzdychol a ešte si povedal:

"Iba s ním by som sa vedel spriateliť. No jeho planéta je naozaj veľmi malá. Nie tam miesto pre dvoch..."

Ale malý princ sa neodvážil priznať si, že za touto šťasntou planétou ľutuje najmä pre tých tisíc štyristo štyridsať západov slnka za dvadsaťštyri hodín!

- napísal Antoine De Saint Exupéry, ktorý presne pred 65 rokmi odletel na planétu Malého Princa...

Myšlienka na dnes 1

Keby hrob nebol taký tmavý a strašný,
keby koniec nebol taký konečný,
zmŕtvychvstanie by nemalo svoj lesk...

Keď to v kuchyni žije - torta s malinami

Tentokrát mala narodeniny budúca svokra. Takže: čokoládová torta, s vaječno-koňakovou plnkou s celými malinami (vonku aj vo vnútri) . A bezlepková. Čo bolo najlepšie, pri zdobení pomohla aj moja mamka. Osobne!

ZOO Barcelona - delfíny

Keď vidím delfíny, žasnem nad ich inteligenciou a hravosťou. Nad tým, ako vyhľadávajú ľudí, ako sa dajú hladkať, plávajú s postihnutými deťmi , tešia sa z toho, že môžu ukázať svoju šikovnosť. V cirkusoch som v minulosti videla mnoho cvičených zvierat a ich predstavenia. Ale tie zvieratká si to nikdy neužívali tak, ako tieto delfíny.

Synchronizácia je ich hobby... aj vo voľnom čase zvyknú plávať po dvojiciach a robiť všetko spoločne


... alebo niekedy aj v trojiciach


asi najznámejší "delfíni kúsok"


skáču neuveriteľne vysoko


zakývajte divákom :)


je to len pár fotiek, show trvala oveľa dlhšie, hádzali si s ľuďmi loptu, preskakovali obruče, dali si vyšetriť zuby, odmietli injekciu, vyhadzovali trénera do vzduchu a mnoho iného... ale to by ste mali vidieť osobne, tak si vysnívajte návštevu delfinária :)