Toto je miesto v horach, kde bol (a este stale je) klastor vytesany do skaly. V minulosti boli vsetky miestnosti uzatvorene, ale po zemetraseni predne steny a terasy spadli a mnohe miestnosti ostali otvorene. Tie, ktore sa zachovali su este stale obyvane mnichmi. Uzasne miesto, kde najdete ticho, pokoj, nadherny vyhlad (aj na to, ako vyzera let vtaka zhora) a Boha.
Meditacia meditaciou, ale dobre topanky a mobil su tiez dobry vynalez :) (foto je robene na sposob paparazzi, preto take rozmazane)
samozrejme gruzinsky ovciak nesmie chybat, aj ked to je este len steniatko. Ale vybeh mu teda nezavidim...
zato vyhlad ano
pri ceste von z tohto skalneho klastora uz citit vplyv orientalnych nabozenstiev - stromcek s modlitbami...
Vsetci dobre vieme, aka je situacia s islandskou sopkou a ako to skomplikovalo letecku dopravu. Miliony ludi je odrezanych od sveta na letiskach a v hoteloch, lebo im zrusili let. Postihlo to aj mna, mala som v piatok letiet. Moj let zrusili a po dni stravenom na letisku som sa vybrala domov, hladat dalsie alternativy a cakat. Po dvoch dnoch zistovania moznosti vobec nevyzeraju ruzovo. Vlaky a autobusy su beznadejne vypredane a ceny okamzite vyleteli do zavratnych vysok. Kasleme na vas, ludia, vobec nam neprekaza, ze mate male deti, pracu, starych rodicov, ze ste sa tri dni nesprchovali, lebo trcite na letisku, prachy su prachy. Zajtra by sa malo opat rozlietat. Chcela som si kupit letenku. Do Viedne najlacnejsia stoji 400€, do Krakowa 1300€, pred tyzdnom boli za 80€. Neviem preco som naivne dufala, ze velke korporacie ukazu srdce a sucit. Samozrejme, ze sa tak nestalo. Viem, ze pocas tychto dni stratili vela penazi, ale zmykat ludi, o ktorych vedia, ze si tu letenku aj tak musia kupit, lebo nemaju inu moznost sa mi zda neferove. La vida es la vida... A niektorym ani vulkan nedokaze zobudit srdce. Nieto este clovek...
Vystupujeme z lietadla v Tbilisi. Colná kontrola, fotka do počítača, pečiatka do pasu o štvrtej ráno, alebo koľko je to vlastne hodín v tomto časovom pásme. Výmena peňazí a oňuchávanie ruksaku, či sa nerozbilo to španielske víno. Štyri hodiny cesty v rozhrkotanej studenej furgonetke niekam ďaleko, šofér takmer zaspáva za volantom, z rádia hučia ruské pesničky, cesty sú rozbité a popraskané, ako predné sklo nášho auta. Dom, konečne posteľ, kašlem na raňajky, pospím si do obedu. Na obed zemiaky, nejaké mäso, chýba mi každodenná zelenina, ale možno to je len náhoda, bude na večeru. Ďalšie raňajky, obedy aj večere sú rovnaké -mäso, zemiaky , ryža, chlieb, kysnuté koláče, čaj, káva, vychytávam plátky citróna určené do čaju a z vody, jedného plátku a fantázie robím džús. Zobuď sa. Ovocie a zeleninu nemajú. Iná realita, iný kraj. Ovocie má cenu zlata. Na uliciach ženy predávajú zavárané plody, šťavu zo šišiek a čínske výrobky. V obchode sú tri druhy jogurtov, chlieb, pár čokolád a tri regály rovnakých konzerv. Nechápem, čo tam robí toľko ľudí. Hrajú spoločenské hry a rozprávajú sa. Nikam sa neponáhľajú a neplatia kreditkami. Pred obchodom sa na slniečku vyvaľujú tri obrovské psy bez uší a chvostov. Gruzínske ovčiaky. Zbavujú ich uší a chvostov, aby pri bitke s vlkmi mali väčšiu šancu a aby ich tie nemohli pohrýzť na vystávajúcich častiach tela. Ráno vychádzam pred dom, vyhrievam sa na slniečku spolu s obrovským ovčiakom, pijem čaj, pozerám na tie krásne hory a vychutnávam si ticho. V noci pijem s Gruzíncami a Arménmi čaču, ich obdobu našej pálenky. Nemám tušenia, že to má 80%. Pijú to ako vodu, mne jeden stačí a presedlám na ľahšie. Rozprávam sa s predavačmi na ulici, hovoria po rusky a ja komolím, ako sa dá, ale zjavne si rozumieme. Predstavujú si Španielsko ako raj na zemi, ako miesto, kde je všetko a kde je všetkého veľa. Viem, že v Španielsku nepadajú pečené holuby, ale keď vidím, ako tu žijú, strácam argumenty. Moje každodenné raňajky – banán, jahody, orechy a mandarínka by mohli pokryť týždennú spotrebu jednej gruzínskej rodiny počas zimných mesiacov. Bakuriani je dedina v horách, lyžiarske stredisko. Budujú nové hotely, večer sa v nich svieti poväčšine iba v jednom okne – ta, kde býva správca. Veľké nádeje, veľké ideály, ale po takých cestách k nim jednoducho nik nedôjde. Žiaden „bohatý európsky turista“ nepríde utrácať svoje euráče na miesto,kde nie je reštaurácia, kde nie je cesta, kde nie sú supermarkety, kde domy sú zničené a mnohé prázdne, lebo ako sami vravia, čo malo nohy, utieklo preč. Na ulici kone, huňaté kravy, osly, kamene, staré volgy... Keď sa pozriete do tvárí tých ľudí, vidíte, že nemajú ľahký život. Ale vidíte aj niečo iné. Že nie sú nešťastní. Z pár zemiakov, konzervy, kapusty, ryže a mrkvy vám urobia kráľovské jedlo. Keď vás vidia prvýkrát, pozerajú na vás ako na exotické zvieratko v ZOO a vôbec sa nehanbia, ak si to všimnete. A keď odchádzate, objímajú vás so slzami v očiach ako vlastnú dcéru a vyznávajú vám to všetko po gruzínsky a aj keď po gruzínsky viete dokopy tri slová, rozumiete všetko, lebo to vravia srdcom. Aj to je Gruzínsko.
Najprv bola cesta. Veľké očakávania v Barcelone, beh v Istanbule, nočné trmácanie sa rozhrkotaným mikrobusom po cestách plných kameňa do dedinky Bakuriani na Kaukaze...
Pre nás netradičné plynové vedenie
Na uliciach prechádzajúce sa psy, kone, kravy, osly, deti, ženy, muži...
Apolón
Ak to neviete používať, pozor. Horúce.
Na uliciach exkluzívny tovar vlastnej výroby. Pre nás za babku. Pre nich - za prežitie
Predavačky. Ochotné rozprávať, ochotné darovať niečo na pamiatku zadarmo
Wzdłuż urwiska, nad przepaścią, po samiutkim brzegu
konie swe nahajką smagam, popędzam!
Jakoś braknie mi powietrza: piję wiatr, połykam mgłę...
Czuję z w zgubnym uniesieniu, że już ginę, że już ginę!
Troszkę wolniej konie moje, troszkę wolniej!
Nie słuchajcie twardego bata.
Lecz dostały mi się konie narowiste zbyt...
I nie zdążę już żyć, i nie skończę już pieśni.
Ja swe konie napoję,
Zwrotkę śpiewać dokończę, -
jeszcze chwilkę na samym brzegu postoję...
Zginę, zamieć mnie jak pyłek zdmuchnie z dłoni,
i saniami galopem powloką mnie,
przejdźcie proszę w chód niespieszny, moje konie,
chociaż trochę mi przedłużcie tę ostatnią drogę!
Troszkę wolniej, konie moje, troszkę wolniej!
Nie władają wami bicz i bat
Lecz dostały mi się konie narowiste zbyt...
I nie zdążę już żyć, i nie skończę już pieśni.
Konie swoje napoję,
zwrotkę śpiewać dokończę, -
jeszcze chwilkę na samym brzegu postoję!
Zdążyliśmy: do Boga w gości nie ma spóźnień,
Lecz czemuż aniołowie śpiewają takimi złymi głosami!
A może to ja krzyczę koniom, żeby nie niosły tak szybko sań!
Troszkę wolniej, konie moje, troszkę wolniej!
Błagam, nie cwałujcie tak!
Lecz dostały mi się konie narowiste zbyt...
Skoro nie zdążę już dożyć, to może skończę choć pieśń.
Konie swoje napoję,
zwrotkę śpiewać dokończę, -
jeszcze chwilkę na samym brzegu postoję.
Podél srázu podél propasti
moji koně, koně vraní
tuhým bičem jako šílený
vás šlehám popoháním
Nějak vzduch mi v plicích schází
lokám mlhu s nocí temnou
opojení z vichřice mi
šeptá: Konec, konec se mnou!
Trochu zvolněte mi, koně
trochu zvolněte mi
vždyť ne bič to já velet mám
Jenže divoké mám koně
koně k nezkrocení
Sotva už dožiju, sotva už dozpívám.
Tak ještě je napojím
ještě pár slov připojím
ještě alespoň na chvíli na kraji postojím…
Bude po mně, jako pírko
uragán mě z dlaně smete.
Ranním sněhem povezou mě
smutní koně s černou hřívou.
No tak zastavte se, koně,
nebo aspoň přibrzděte,
aspoň prodlužte mi cestu
do příbytku posledního.
Trochu zvolněte mi koně,
trochu zvolněte mi!
Ne ten bič, to já velím vám.
Jenže divoké mám koně,
koně k nezkrocení.
Sotva už dožiju, sotva už dozpívám.
Tak ještě je napojím,
ještě pár slov připojím,
ještě aspoň chvíli na kraji postojím…
Stihneme to, k Bohu pozdě
na návštěvu nechodí se.
Tak proč zpívají mi kúry
andělské tak zlobnou píseň?
Nebo to mé vlastné saně
rolničkou mi odzvonily?
Nebo to já prosím koně,
aby tolik nepádily?
Trochu zvolněte mi koně,
trochu zvolněte mi!
Jen ne tryskem, já vás zaklínám!
Jenže divoké mám koně,
koně k nezkrocení.
Sotva už dožiju, sotva už dozpívám.
Tak ještě je napojím
ještě pár slov připojím
ještě alespoň na chvíli na kraji postojím…
